dadama

Hodinky, hľadím na ne a telom mi prejde nespokojnosť. Hm, nevyvíja sa to vôbec dobre, už teraz som v sklze. Ani mobilný telefón mi nedá pokoj. Lívia, večne aktívna, posiela mi  správu, akoby nemohla vydržať.  „Som mimo, ohlásim sa,“ píšem. Nech pochopí konečne, na svete nie je len ona a tie jej výmysly. Nedá pokoja, z kabelky sa ozve zvuk. Ďalšia správa. Nechcem  ju vidieť , ani poznať jej obsah. Akoby som nevedela, len by ma naháňala a tlačila po polohy,  v ktorej nechcem byť.

Kráčam dlhou chodbou, dlažobné kocky boli kedysi biele, tento čas je však dávno minulý. Akoby v nich bola zájdená všetka špina, ktorá sa do tejto budovy dostala na topánkach prechádzajúcich. Nuž,  tučná pani tlačiaca pred sebou upratovací vozík s metlami, vedrom a iným náčiním, nepôsobí  veľmi čistotne.  Jej zavalité telo nevyzerá veľmi pohyblivo. Obzerám si ju. Nie preto, aby som ju ďalej kritizovala, objektom môjho záujmu nie je. Asi preto, že v tejto časti budovy sa toho veľa nedeje, tak mi musí stačiť aj ona.

Prízemie – žlté dvere, o poschodie vyššie –  zelené a teraz si vyber. Podľa informácií  z vrátnice pri vstupe do budovy mierim do žltej zóny. A potom sa uvidí. Prvé dvere, druhé, tretie… tých tu teda je, zle sa orientujem. Konečne stojím a snaživo čítam, podľa mena som na mieste.

Lavička, sadám si medzi ostatných, pútať pozornosť nechcem, radšej splyniem s davom. Niekoľko mužov i žien, v ich tvárach je viditeľná nervozita.  „Dobrý deň, čakáte sem?“ pýtam sa a vyťahujem z kabelky časopis.  Strohé kývnutie hlavou mi povie všetko. Čas uteká a môj časopis je dočítaný.  Hm, len tie dvere, ešte stále sa neotvorili.  Hlasy, tie počuť, nezvyčajne hlasné. Nevenujem sa im, nič nevedieť  bude v tomto prípade lepšie.

Dvere, netrvá dlho a otvoria sa. Mladá sestrička vystrčí nos z dverí, povie meno. Moje. Ešte váham, ale nie je o čom, som na rade. Vchádzam, slušne zdravím. Nahlas, aby ma počuli, som tak zvyknutá. Nič, akoby som tu ani nebola. „Tu si sadnite!“ ukáže sestrička rukou. Zubárske kreslo, neváham, podvolím sa. Čakám, nedeje sa nič, len pri kresle v prednej časti miestnosti je rušno. Až príliš. „Otvorte ústa!“ vydáva pokyny starší lekár. A znovu, za ním niekoľko ďalších. „Ak neotvoríte ústa, nemôžeme vám ošetriť zub.“ „Máte deti?“ „To nebude bolieť ani tak, ako v pôrodnici.“

Nevidím nič, vidím len časť kresla a hlavy doktorov. Hlasy však prezrádzajú veľa. Žena sediaca vpredu to nezvláda, už hodnú chvíľu neotvorila ústa. „Opraviť zub cez zatvorené ústa ešte nevieme,“ snaží sa ktosi opäť.  Oni sa snažia a ja sedím, akoby som mala čas. Je to zlé, už nielen pre Líviu, ale aj pre mňa. A bude aj horšie.