dadama

Strach. Krátke slovo z niekoľkých písmen. Prežívam ho. Hrozné, do uší sa mi tlačia zvuky. Všakovaké, niektoré pôsobia tupo, iné nie. Obávam sa, najviac tých, ktoré sa približujú, sú stále a stále bližšie pri mne.  Bojím sa, takmer sa trasiem. Potrebujem byť odvážna, čosi zistiť, ležať tu len tak a čakať, to určite nie. Nemôžem, odkedy som tu, prešlo veľa času. Moje ústa sú suché, akoby vo mne nebola ani kvapka vody. Potrebujem tekutinu, aspoň niekoľko kvapiek, vo vode je život a bez nej to nevydržím. Bez jedla možno, ale voda je nevyhnutná.

Chcem vedieť prečo som tu. Ako som sa sem dostala? Je tu tma a ešte tá šatka, oči mám previazané nejakou tkaninou. Možno je čierna, zdá sa mi to. A smrdí, do nosa sa mi tlačí pach, akási nepríjemná zmes. Nedefinujem nič, nejde to. Brucho, akoby som v ňom pocítila bolesť. Hlad? Ženské veci? Mieša sa mi to, nemám to ako zistiť, ak idem podľa kalendára vyhráva možnosť dva. Chcem sa nadvihnúť a použiť ruky. Nemožné, viazanie je pevné, moje telo nehybné.

Kroky, podľa mňa sem ktosi ide. Zatajím dych a počúvam. Niekto prichádza, nemýlila som sa, akoby mal na nohách tenisky. Položenie nohy je tiché, jemné. Už je tu, je pri mne, keby som mohla vidieť viac, odhrnúť si tú handru z očí. Á, dotýka sa ma, cítim lepkavú kožu a hrozne sa bojím.  „Ahoj, moja!“ Prihovára sa mi, akoby sme sa poznali. Nereagujem, takmer nedýcham.  „Monika, Monika.“

Moje meno, on ho pozná, vie, kto som.