dadama

Nehýbem sa, sotva dýcham, zrýchlene a plytko. Neviem, čo bude nasledovať.  Ani nechcem vedieť, kto by už chcel. Potrebujem, aby niekto prišiel, aby ma zachránil. Musí sa niečo stať, musím začať niekomu chýbať. Nie som anonymná, mám príbuzných, priateľov. Verím im, určite sa musí čosi stať, nemôžu na mňa zabudnúť.

„Dievčatko moje!“ Hlas, počujem ho, opäť  prehovoril. Moje uši, prehráva sa mi to v nich stále znova a znova. Ako som sa sem dostala? Popri strachu to skúšam, možno si spomeniem, nechcem sa poddať, nie je to môj štýl. Lenže, tentokrát to také jednoduché nebude, nepriateľ je tak blízko. Cítim jeho dych, odráža sa od mojej tváre. Ako od steny. Keby mi zložil tú šatku.

Hm, predstava, aj tej sa bojím, vôbec neviem, čo by som sa dozvedela. Lenže takto, nevidím, netuším, je to pre mňa hrozné. Z líca schádza na ústa, dotýka sa mojich pier, krúži po nich. „Sú také jemné, akoby si ich z pavučiny mala,“ prihovára sa mi. Môj strach sa stupňuje, neviem či sa má ešte kam. Hryznúť by som ho mohla, hľadám spôsoby. Ale čo potom? Bolo by to ešte horšie.

Nie, nesmiem spraviť nič, čo by ma ohrozilo. Nikto mi nepomôže. Je tu len on.