dadama

Akési zvuky, určite je to fľaša, tento zvuk sa nedá veľmi pomýliť. Neprejde chvíľa a prstom sa dotýka mojich pier, prechádza po nich z jednej strany na druhú.  Uhryznem ho, aby ho to bolelo. Nech vie, keď škodí iným.

Zamýšľam sa, nechcem byť dobré dievča, odmietam poslušnosť. Ani ho nepoznám, jeho identita mi nie je známa. Chcem sa oslobodiť, aspoň oči, keby som ho mohla vidieť. Pozrieť sa mu do očí, hneď by to bolo lepšie. Možno nie, ale poznať nepriateľa by bolo fajn. On ma vidí a možno o mne aj čosi vie. A ja? Oči ukryté pod šatkou a okolo mňa len tma. To nie je fér, jedujem sa. Len vo vnútri, navonok nič, musím si dávať pozor. Mohla by som si poriadne uškodiť. Chcem sa odtiaľto dostať živá.

„Napi sa!“ prikladá mi fľašu k ústam s poriadne hlasným pokynom. Studené sklo, úzke hrdlo a tekutina, ktorá sa valí do mojich úst. Nie, chcem začať kričať. Nemôžem, takmer sa dusím, piť v tejto polohe nie je najpohodlnejšie. Na to sa neprihliada, ale ja to nestíham púšťať dolu hrdlom, takto sa nedá piť. Možno sa mám začať dusiť, môže to by jeho plán.

Nedarí sa, víno tečie po mojej brade na posteľ. Zdrapne ma za vlasy a ťahá, akoby ma chcel pripraviť o všetky vlasy. Možno je problém niekde inde. Neodhalila som ho, ale toľko vína, určite ho nedokážem vypiť. Nemožné, asi budem vracať. Akoby sa mi začínali rozvíjať známky žalúdočných ťažkostí.