Kvety. Ružový, červený, fialový, niekoľko odtieňov žltej, oranžovej. Striedajú sa, je ich tu toľko. Všetky okolo nej. Akoby jej patrili a mohla si z nich vyberať. Citrón, pomaranč, marhuľa, jahoda, možno čerešňa. Toľko chutí, jedna lepšia ako druhá, kyslé, sladké a čosi medzi nimi.
Hm, asi pomaranč, dala by si. Toľko chutnej šťavy v niekoľkých mesiačikoch a tá chuť. Ani kyslá, ani sladká. Trochu záhadná, nikdy nevieš, na ktorú stranu sa prikloní. Sladká, nadchne ťa, kyslá, si trochu sklamaná. Natiahnuť ruku jedným smerom, len to sa jej žiada, presne vie, čo očakáva.
Studený pohár, chce si ho vziať, už po ňom takmer siahla. Nie, nie, ruka vo vzduchoprázdne, žiadny pohár, nikde nič. „Au!“ to je bolesť, ruka jej brní, je to značne nepríjemné. A to čelo. Plné drobných a ešte drobnejších kvapôčok. Spájajú sa do tenkých pramienkov, akoby mali začať prúdiť do nejakej rieky. Veľkej rieky.
Nočný stolík, miesto, kde by mohol stáť. Pohár plný pomarančovej šťavy, jej vysnívaný. Ovlažil by jej ústa a potom šup s ním tam. Tá chuť, hneď by jej bolo lepšie. Nič, ešte si aj ruku udrela, drevo nočného stolíka je poriadne tvrdé.
„Mami!“ „Mami!“ skúša ešte raz. Potrebuje ju, tú ženu, láskavú, obetavú, ochotnú urobiť pre ňu všetko. Nič. Oči má privreté, možno si trochu zdriemla, aj pot z čela jej stiekol. Ticho, nikto okrem nej, len hluk z ulice sa jej tlačí cez okno.
Kvety. Toľko kvetov a farieb. Ona uprostred nich, malátna, ubolená. A smädná. Sama, bez možnosti niekoho poprosiť, požiadať. Chcela by… Ešte prednedávnom, vidí matkine oči, akoby v nich boli slzy. „Vieš, mami, jednoducho chcem byť sama. Som dospelá.“ Dospelosť, slovo so zvláštnym významom. Jeho odtiene. A potom toto.
Celá debata | RSS tejto debaty