Topánky, dnes ma sprevádza ich zvuk, tiché i hlasné klopkanie o podklad. Asfalt, keby nie on, nepočula by som nič. Lodičky, červené, elegantné, skutočne majú svoj štýl.
Rútim sa ulicou a uvedomujem si jediné. Bolia ma z nich nohy. Neodškriepiteľný fakt. Beriem, ale oči Adriany mi povedali neuveriteľne veľa, asi viac ako kedykoľvek predtým. Závisť, aj topánky ju znepokoja. Možno by ma vyzula, keby sa dalo. „Nie sú na platforme?“
Kolegyne, to sme už dlho, ani veriť sa mi nechce. Poznám ju roky, ešte sme boli podstatne mladšie. Vlastne, takto by som hovoriť nemala, bojujem s tým každý deň pred zrkadlom. Ráno čo ráno. Hádam sa s ním, nechcem mu veriť. Pridáva mi roky. A keby len to. Vrásky, tie malé či väčšie čiarky, ktoré sa všakovak kľukatia, ohýbajú, dokonca spájajú. Na mojej tvári. Akoby ich museli všetci vidieť. Aj Adriana, nemám ju rada, komentuje každučký detail.
„Nespala si? Si akási pokrčená, skús mejkap.“ Jej reči, ešte aj rady by dávala, rozčuľujem sa cestou. Zahľadím sa do slnka, radšej to skúšam takto. Náhlivým krokom sa približujem k zastávke električky. Jedna v diaľke, pomaličky miznem v jej útrobách. Na dnes padla, konštatujem a zabúdam.
Á, moje nohy, takmer si ich necítim. Klopkanie a pohľad susedy smerom dole. Zasa topánky, možno by aj ona také chcela. To sú ženy, usmievam sa a vchádzam do bytu. Topánky dole, no konečne, to je úľava. Ešte pohľad do zrkadla a potom…
Zuzka, moja malá vnučka.
Celá debata | RSS tejto debaty