dadama

Vysoká, štíhla, dlhé nohy, ani ruky sa nedali zahanbiť. „Samá kosť“, takto jej to vravievala mama. Dnes v modrom, obyčajná sukňa v páse stiahnutá gumičkou. Biele tričko s akýmsi obrázkom vpredu, v sandáloch biele ponožky. Nič okázalé, také to boli časy. Vlasy dlhé, zapletené do vrkoča.

Kráča ulicou. Je prázdna, len z času na čas niekoho stretne. „Dobrý deň,“ zdraví susedu z druhého poschodia. Do bytovky sa prisťahovala len pred rokom, ale tá jej malá. Vierka, narodila sa len pred pár mesiacmi, strašne zlaté bábätko. Ani nevie ako, suseda sa s ňou dala do reči a bolo z toho prekvapenie. Keď kočíkovala Vierku cítila sa taká veľká, nádherný červený kočík, niekoľko hračiek a živá bábika. Sen každého dievčaťa. Mama bola na ňu prísna, nebola si istá, či je dosť zodpovedná. „Cítiš sa na to?“ „Nemáš obavy?“ Asi aj mala, ale túžba bola silnejšia ako všetky pochybnosti. Jednoducho dievča, často nazerala mladým mamičkám do kočíkov, spiace bábätká boli také rozkošné.

Ešte jednou ulicou, potom kúsok, už nie je ďaleko od domu. Ponáhľa sa, mama určite uvarila niečo dobré. Hlavou jej víria parené buchty, dala by si. Spomínala ich už ráno pri odchode z domu,  možno chcela mame čosi naznačiť. Hm, vyberať si nebude, dobré bude čokoľvek. Tak ju viedla mama od útleho veku, skromnosť bola pre ňu dôležitá.

Cesta smerujúca k domu, je tu akosi rušno, akoby sa niečo dialo. Toľko ľudí, muži, ženy. Skláňajú sa, všetci sú otočení jedným smerom. Zaparkované autá, kráča povedľa nich, neskôr zastane. Jej nohy nechcú pokračovať v ceste, asi chce vedieť, čo sa deje. Hľadí smerom k hlúčiku postáv. Susedia, poznáva niekoľkých, akoby sa tu zbehla celá bytovka.

„Dobrý deň,“ zdraví susedu bývajúcu oproti nim na poschodí. Tá ju nepozdraví, ale dostane zo seba: „Majka, mama…“ Nedopovie. Ani nemusí, odrazu akoby vedela všetko. Mama, čosi sa jej stalo. Nie, to nie je možné, to je jej mama. „Auto, zrazilo ju…“

Húkačka, prichádza sanitka, modré svetlo sa jej mihá pred očami. Viac nevie, cudzí chlap ju drží za plecia a odvádza ju preč.