Stojím, sedím, ležím… Neviem, som akýsi nesvoj, akoby som nevedel ani, kde som. Nádych, výdych, nádych, výdych a znova od začiatku. Všetko je to príliš rýchle, prestávam to stíhať. V mojom vnútri je málo vzduchu, úporne sa snažím, potrebujem ho do seba dostať. Začína to byť pre mňa zásadné.
Snažím sa, len akosi nad všetkým strácam kontrolu. Je to o pocite, tak to cítim. Vlastne. Moje ruky, odrazu sú hore, akoby som čosi držal. Pevne, akoby som sa bál, aby som to nepustil. A jemne zároveň. Ešte aj prsty, ten dotyk. Chcem vedieť viac, skôr vidieť. Musím otvoriť oči, nabádam sám seba. Hm, sú otvorené, ale tá tma, je všade okolo mňa. Žiadny záblesk svetla, ani najmenší. Prsty, tie mi zostali. Pohnem niekoľkými, mimoriadne opatrne. Neviem, netuším, citlivo sa dotýkam. Tá jemnosť, možno krehkosť, akoby som držal ženu. Áno, pokožka ženy, nádherne jemná a pružná. A voňavá, pomaličky sa mi dostáva do nosa. Posúvam sa, ruky ťahám vyššie, začínam byť zvedavý. Tie tvary, kopírujem ich, akoby mi ani tma už neprekážala. Možno driek a tam hore, prichádzam k prsiam. Okrúhle a hebké, ešte dostať sa k bradavkám. Láka ma to, jednoducho príležitosť.
Anička, takmer vykríknem. To môže byť len ona, som o tom presvedčený. Ešte hlavu, nadvihnúť ju. Skúšam, ale… Všetko je preč, je mi zima. A ten sneh, je tu všade, bráni mi čokoľvek podniknúť. Ešte dýcham, s námahou, ale predsa. Len neviem dokedy, čakám na záchranu. Verím si.
Celá debata | RSS tejto debaty