dadama

Miestnosť. Izba, toto pomenovanie sa mi zdá lepšie. Možno vyjadruje viac a keby aj nie, jednoducho to tak bude. Chcem a hotovo, som tvrdohlavá. Boli časy, teraz som už umiernená, kedysi by som sa aj bila. Možno nie doslovne, ale…

Stojím, ruka natiahnutá, určite moja, prsteň na pravej ruke hovorí jasnou rečou. Neodškriepiteľné, nepokúšam sa, bolo by to zbytočné. Od Martina, nič závratné, ale hodnota sa vždy nemeria peniazmi. A mne sa páči, jednoducho dar. Vrznutie, dvierka skrine, pravá strana. Ešte aj upresniť by som to mohla, nie je to však potrebné. Nikto sa so mnou neškriepi, nemá záujem. Ticho, nikto okrem mňa.

Moja ruka, držím ju vystretú, akoby som cítila to tŕpnutie, ktoré mi prichádza od zápästia. Nepríjemné. Akoby sa mi tam prechádzali kolónie mravcov, usilovne prúdiacich všetkými smermi. Chcem niečo spraviť, možno sa pohnúť či ich striasť zo seba.

Nejde to, sú tu, sú všade, sú neskutočne usilovné. Mravce, stačí si predstaviť ten ich systém. Poriadok, nepoviem inak. Netrvá dlho a všetko sa mení, akoby som už nebola na rovnakom mieste. Všetko je preč, žiadne mravce. Vlastne neviem, asi tu ani neboli. Som v posteli, pod hlavou vankúš. Cítim ho, je mäkký, úplne poddajný. Viečka sa mi pohojdávajú, akoby sa nevedeli rozhodnúť, čo spraviť.

Spím. Začína to byť príjemné, akoby sa podo mnou čosi vlnilo. Možno voda. Nie, všetko okolo mňa je suché, nikde ani kvapka. Len ona. Je tu, kdesi pri posteli. „Hej,“ volám po nej, nech sa aspoň ukáže. Je v mojej izbe. Chcem ju vyhnať, dostať ju odtiaľto. Musím, víťazstvo je na dosah a cudzích na svojom neznesiem.

A vtedy sa to stane, akýsi rachot. Telom mi trhne, som v inom režime, vnímam, oči mám pootvorené. Chcem sa zorientovať, nohami leziem z postele. Pomaličky, opatrne. Pri dverách izby sú topánky. Neverím, nedala som ich tam, neboli tam, keď som liezla do postele. A teraz… Sú  v mojej izbe.

Bojím sa, moje telo zmáha strach. Bojazlivá nie som, ale… Jedna papuča, druhá, nazúvam si ich pomaličky, postupne. Rukami si pretieram oči, za oknom svetlo a pri mne topánky. Hľadím na ne, možno som…

Nestihnem nič, ani krôčik, keď sa objaví priamo predo mnou. „Dobré ráno, moja! Dnes si teda pospala.“ Mama, moja milovaná. Hľadí mi do tváre, dokonca ma objíma. Nádhera a toľko som sa bála. Nemusím, cítim sa ako malá. Ako kedysi, prišla mama, všetko ostatné bol len sen.