Dnes je taký deň. V práci, jeden z tých, ktoré musím pretrpieť. „Nie si sám,“ poznámkuje moje pripomienky Diana. Akoby som sa jej pýtal. Hm, nechcem byť protivný, ale nemám ju rád, medzi nami nie sú žiadne sympatie. Dokonca ani neutrál, je to ešte horšie. Do firmy som prišiel neskôr a ona, proste škrípalo to už od začiatku. Spomínam si na ten pohľad, akoby ma chcela prebodnúť. Neviem prečo, s inými ženami to funguje lepšie.
Možno závisť, problémy s postavou či s manželom. Neviem, ale vinný sa necítim a jej postavu som nikdy nekomentoval. Mohol som, toto mi však nie je vlastné, každý sme nejaký. A vôbec, možno to dostala ako dedičstvo a vôbec za to nemôže. Je mi to jedno, len keby nebola taká protivná. Kráčam dlhou chodbou, keď sa v mojom vrecku ozve telefón. Zvuk žiadny, len vibrovanie. „Ahoj, zlato, viem dohodli sme sa, len sa mi to skomplikovalo.“ Moja polovička, príliš rýchla, rozrušená, hovoriaca akési neucelené vety. „Vieš, potrebujem dohliadnuť na malú, budem musieť zostať dlhšie,“ pokračuje v objasňovaní skutkového stavu. No konečne čosi, začína sa mi rozvidnievať. Mením smer, rýchlo do kancelárie, musím hodiť reč so šéfom. „Počuj, Ivan, dnes potrebujem odísť skôr,“ hrám to na príjemnú nôtu. Chápavý je, keď ma potrebuje, potiahnem bez problémov. Dá sa s ním dohodnúť.
Cesta autom ubieha rýchlo, zápcha v meste sa ešte nerozbehla naplno. Využívam to, pridávam plyn. Netrvá dlho a kráčam chodbou školy. Dlhá je, lemovaná dverami. „Dobrý deň, a dnes vy?“ „Manželka ma poverila,“ odpovedám s úsmevom žene kráčajúcej oproti mne. Veronikina vychovávateľka. Malá sedí pri stole a len čo ma zbadá, beží ku mne. Nečakala ma, v tvári má moment prekvapenia. „Tati, ešte chvíľku,“ pozerá na mňa tými modrými očami. Akoby som videl manželku. „Dobre, moja, počkám ťa,“ dostanem zo seba a posadím sa na stoličku.
Najprv si obzriem pedagogický dozor. Len tak, aby som mal prehľad, musím vedieť, kto sa stará o moje dieťa. Už sa venujem malej. Sedí, hlávka sklonená, vlasy spustené do čela. Zamyslená je, pred sebou papier a… Je taká štíhla a tie tvary, dokonale ostré hrany, jedna vedľa druhej. Pastelka, farba červená. Stíska ju v prstoch, pohybuje ňou. A potom náhlivo vstáva. „Aha, tati, to je mamička,“ tlačí mi do pozornosti pokreslený papier. Usmievam sa a chválim ju, ešte aj farbu maminho rúžu vystihla. Moja malá prváčka, už môže ísť domov.
Celá debata | RSS tejto debaty