Kedysi. Slnko nebolo také spaľujúce, letných dní bolo podstatne menej, pokojného dažďa viac, aj sneh na snehuliakov či sanicu sa našiel.
Stáli sme v rade, tesne jeden vedľa druhého. Chlapci a dievčatá, podobali sme sa. Telá vzpriamené, ruky tesne pri tele, kolená vystreté, hlavy hore, pohľad uprený pred seba. A radosť v tvári. Tak akosi zneli pokyny. Oficiálne. Pred nami jasná obloha zaliata slnkom,
za nami pamätník. Vysoký, monumentálny.
A učiteľka kontrolujúca každučký detail. Všetko muselo sedieť, žiadne odchýlky, čosi také bolo neprípustné. Schody a tam kdesi uprostred nich my. Prvá rada, druhá, tretia, za nimi ďalšie. Zuzka, Janka, Katka, tam hore Michal, Peter. Všetci z jednej ulice, spájali nás všakovaké nezbednosti, behať po ulici sa nám páčilo.
V ten deň, akoby sme sa stali veľkými, všetko slávnostné, na našich rovnošatách pripnuté odznaky. Boli sme malí a veľkí zároveň, aj učiteľka na nás hľadela akosi inak. Prísne a zároveň láskavo, jej gaštanové oči boli doširoka otvorené, mala v nich plamienky hrdosti. Akoby sme boli jej deti. Čiernobiele fotografie dokumentovali tento deň, fotili nás z rôznych uhlov.
Stála som tam presne ako všetci. Lenže moje oči, odrazu som sklonila hlavu, trochu, ale predsa. Topánky, tie za to mohli. Zvedavosť, čistá, detská. Na nohách lakovky, kombinácia čiernej a bielej. Takmer všetky dievčatá také mali. Do reality ma vrátil pohľad učiteľky, prísny, káravý.
Sneží, z oblohy padajú veľké vločky. Ich dotyk so zemou, topia sa. Na snehuliaka či sánkovačku to nebude. Časy sa zmenili…
Časy sa zmenili i my sme sa zmenili. Ten sneh... ...
Celá debata | RSS tejto debaty