dadama

Práca, jedna z mnohých. Každý, kto má svoju, vie o čom je tento príbeh. Skoro ráno z postele, zabezpečiť všetko potrebné pre rodinu. A kdesi tam na konci som ja. Áno, inak to nejde, istý časový úsek musím venovať aj sebe. Veľa toho nie je, všetko chvatne, rovnako to bolo včera a bude aj zajtra. Nekonečný príbeh, chce sa mi začať hundrať.

Len práca, stále dookola to isté, protestovala by som ešte pred časom. Ťažké vstávanie, priveľa roboty, málo voľného času a tak. Samé klasické ponosy takmer každý druhý deň. Nie, doba sa zmenila, moja rétorika tiež. Ako by som privítala tú večne opakujúcu sa rutinu, chcem ju, aby bola späť. Ani brblať nebudem, sľubujem.

Časy sa zmenili, som doma, sedím na zadku. Žiadne elegantné oblečenie, len čosi pohodlné narýchlo vytiahnuté zo skrine. Prišla doba, kedy parádu strúhať netreba, aj tak nie je pre koho. Pracujem z domu, užívam si benefit, o ktorý som kedysi tak zapálene bojovala. Mám ho. Hm, pondelok, utorok, streda a ďalšie dni, všetky rovnaké, ani neviem, ako plynú. „Mami, pozri, tej bábike sa pokazila hlava,“ vytrhne ma z úvah dieťa s hrôzou v očiach. Simonka, moja malá dcérka, popri práci sa musím venovať aj jej. Istým spôsobom ju zanedbávam, viem, ale v tejto situácii to inak nejde.

Hodiny na stene mi pripomínajú skutočnosť, že už dávno mám po pracovnej dobe. Čo z toho? Musím, tieto tabuľkové schémy potrebujem dnes dokončiť, pokiaľ sa mi to nepodarí, ani sa odtiaľto nepohnem. Stano, aspoň ten je už doma, práve si kreslia s malou pri stole. Vysvetľuje jej, ako má správne držať pastelky.

Dvere, mám po práci. Otváram ich mimoriadne opatrne, malá by už mala byť v postieľke. Zásah, nemýlila som sa, moja polovička si dala záležať. Radšej som ticho, nechcem ju zobudiť. Zastavím sa v kuchyni, aspoň niečo si zobnem. Hrozno, vybrala som si menší strapec, nesiem si ho do obývačky k Stanovi.

Televízor, práve bežia správy. Zasa to isté, chcem povedať, ale zostávam ticho. Neprovokujem, v tejto vypätej dobe určite nie. Usadím sa, hlavu si opriem o jeho rameno. A nielen to, mierne sa k nemu pritisnem. Akoby som niečo chcela. Možno aj, ale jeho slová zabijú všetku moju túžbu. „Tlačíš ma,“ povie tichým hlasom a posunie sa o kúsok ďalej. Je po všetkom, radšej pôjdem spať.