dadama

Sedím a hľadím, ani neviem kam. Zrejme len kdesi do priestoru, veľa zaujímavého sa okolo mňa nedeje. Okno, zbadám ho a nasmerujem svoj pohľad tam. Je tam akosi šedivo, ani keby nebola zima. Ale áno, kalendár vraví jasnou rečou, polovica decembra sa blíži. Áno, rezignujem, všetky tieto údaje sú správne, ale čosi tu chýba. Mám to,  biela, poriadna dávka studenej periny, ktorá by zahalila krajinu, sneh v našom kraji takmer nevidieť. Občas áno, ale je to už také výnimočné. A potom, aj tak sa takmer okamžite roztopí. Túto zimu som ešte žiadny nevidela, na hory sa nechystám a tu je príliš teplo na skutočnú zimu. Ani líca človeku nevyštípe, žiadny mráz, nič.

Dievčatko, vychádza z dverí a čosi rozpráva. Mne nie, mame, ktorá je ešte v miestnosti. Už nie, neplatí to, dievča ju chytí za ruku a spoločne odchádzajú. „Máš chrípku, musíme ísť do lekárne po lieky a potom šup do postele.“ „Nechcem,“ protestuje malá a potriasa hlavou, až sa jej vlasy zošmyknú do čela. Mladá žena sa k nej zohne a upravuje jej neposedné kučery.“Musíš, aby si vyzdravela a vidí ťa aj Ježiško.“ Počúva, kým matka dopovie a spustí protest.

Hm, zlatá je, akoby som videla Mišku, moju vnučku. Hlavičkou sa jej preháňa iba Ježiško, len čo je pri mne, zahŕňa ma zvedavými otázkami. Plesknutie. Prudké, silné, odišli, sú za dverami. Otáčam hlavu, vraciam sa k oknu. Nevidím tam nič, len kdesi v diaľke kráčajúcu postavu. Asi hľadám objekt, ktorému by som sa venovala. Ale odrazu, akoby sa niečo stalo, vidím dievčatko. Žiadne dlhé vlásky či vrkoče, práve naopak, krátky strih, povedala by som na chlapca. Tvár i telo bacuľaté, oči veľké. Zvláštne, akoby som videla seba, kedysi pred rokmi. Mama mi o tom toľko hovorila a fotografie tiež pomohli. Spomínam si, toto obdobie som mala veľmi rada a neplatilo to len v útlom veku. Rovnaké je to aj teraz, ale vtedy to malo to zvláštne čaro, ktoré len deti môžu objaviť. Vianočné gule zdobené pestrými farbami a ozdobami ma fascinovali. Ani farebné sviečky na stromček neunikli mojej pozornosti, všetko som potrebovala dostať do prstov, až potom som bola spokojná. Niekedy ani to nie, záležalo od situácie.

Rybička či nožík, moje obľúbené kúsky z kolekcie. Tie som mala najradšej, úžasná čokoláda a tá plnka. Nádherne tekutá a sladká. Nebíčko v papuľke, aj v škole som ich vymieňala. Kúsok za kúsok. Privieram oči, sústreďujem svoju pozornosť na jazyk. Tá chuť, cítim ju, rozteká sa mi v ústach, keď sa ozve: „Ďalší.“ No nie, volať ma dovnútra práve teraz je hriech. Telom mi mykne, chuť sa rozplynie. Je to preč, dvíham sa z lavičky a vchádzam do ordinácie detskej lekárky. Potrebujem len recept na lieky pre vnučku, poverila ma dcéra.