Tanier, na ňom mäso, cestoviny a ešte čosi. Je to pri okraji taniera. „Dobrú chuť!“ zaznie od kuchynskej linky. Matka si utrie ruky do farebnej utierky, spraví ešte niekoľko pohybov a vytratí sa z kuchyne. Netrvá dlho, vráti sa, kontroluje ma pohľadom. Prísnym a dôkladným.
Keby radšej hľadala Maju, ešte ani k stolu nezasadla. Ja nemám také výsady, podrobila som sa dôkladnej kontrole ešte pred obedom. Kdeže, všetka jej pozornosť sa sústreďuje na mňa. Čistota rúk, na to je doslova zaťažená. Ešte aj prúd vody mi reguluje. Neznášam to, umývať si ruky pod jej drobnohľadom je hotová hrôza. Nikdy to nerobím správne, raz pridlho, potom málo dôkladne, inokedy mi kdesi vidí nezmyté mydlo.
„Čo máme?“ ozve sa hlas. Nevidím, len počujem. „Čo sa nehlásiš, už ani odpovedať nevieš?“ Maja, konečne sa dostavila k svojmu tanieru. Nevravím nič, nechcem sa s ňou baviť. Namiesto zbytočných slov si hľadím do taniera. Všetko v poriadku, len to zelené. Nepáči sa mi to už na pohľad, tipujem špenát alebo čosi také. Bŕŕ, telom mi prejde odporný pocit. Neznášam špenát, je to pre mňa akoby som mala pred sebou nasekanú trávu. Nechcem sa ho ani len dotknúť, nemôžem ho pustiť dole hrdlom.
Prežúvam a po očku pozorujem sestru, práve si dala do úst niekoľko zelených lístkov. Neznášam ju, viem to už dávno, ale za toto má môj obdiv. Z taniera mi významne ubudlo, len zelená kôpka sa mi nie a nie zmenšiť. „Musíš,“ prehováram samú seba. Viem prečo, matka má prehľad o každom mojom počine. Ale mám aj iné plány, sú veci, na ktoré sa teším už od rána.
Žalúdok mi tancuje, oči sa mi prevracajú, ale tanier mám prázdny. Zjedla som to. Hurá, dokonalý dôvod na oslavu. Aj slnko sa usmieva a presvitá cez žalúzie. Akoby mi rozumelo. Možno aj, teším sa a dvíham kotvy od stola.
„Mami, idem kočíkovať k pani Vierke, minule ma volala, vonku je tak krásne,“ dávam vedieť matke zvŕtajúcej sa v kúpeľni. Nepovie nič, akoby stratila slová. Narovná zohnutý chrbát a hľadí mi do tváre. „Deje sa niečo?“ chcem vedieť. „Majka ťa predbehla.“
No nie, to nie je možné. Tešila som sa, tá jej malá je také dobré bábätko. Nikdy neplače. Zvrtnem sa rýchlosťou blesku, vletím do izby. Buchot dverí, len ten je za mnou počuť. A nech, trucujem. Nebudem dobrá, ani ku mne nie sú, mať staršiu sestru je za trest. Vždy len ona, všetko dostane, všetko môže. A ja nič. Ešte aj susedkine dievčatko chce pre seba. Príval hnevu vo mne vystrieda ľútosť. Plač. Nedržím ho, po lícach sa mi kotúľajú slzy spájajúce sa do súvislých pramienkov.
Skriňa, otváram ju a ponáram sa do jej útrob. Vyberám z nej toľko vecí, ale neprestávam. Musím sa k nej dostať. Odrazu ju držím v rukách. Bábika. Svetlé vlasy, modré oči, ružové šaty a červené topánky. Je to ona, presne takto si ju pamätám. „Poď, moja,“ prihováram sa jej. To boli roky, vozila som ju v detskom kočíku. Červenom. Náš spoločný so sestrou. Sestra, veď je to výsmech, takmer nikdy ma k nemu nepustila. Mohla som kočíkovať, len ak ona nechcela. Je staršia, zneli slová matky, alebo, musíte sa dohodnúť. Vždy vyhrala ona, neznášam ju, cítim k nej nenávisť.
Celá debata | RSS tejto debaty