Mesiac, tam hore, vysoko. Úplný rožtek, nádherne tvarovaný, do chrumkava vypečený. Pozerám po ňom, ale veľmi nepreháňam, ešte mám zafixované slová starkej. „Nepozeraj sa, má silnú moc, môže ti ublížiť,“ vravievala mi vždy, keď to považovala za nutné. Boli to tie okamihy, keď moju detskú dušu fascinovala obloha. Priznávam, dochádzalo k tomu často. Len ja som bola taká, akoby ma to tam hore priťahovalo. Moji súrodenci nie, tí mali úplne iné objekty.
Plyš, jemný, mäkký, príjemný na dotyk. Hračky, spomínam si, tých som teda mala. Ako každé dieťa, možno i viac. Ale výnimočný bol jedine on. Dar od starkej. Nádherný žltý mesiac s veselým úsmevom. Páčil sa mi, nevedela som sa s ním rozlúčiť, ak som šla do postele, tak s ním. Nikdy inak. Žmolila som ho medzi prstami, hladkala. Skutočný nebol, ale bol môj, mohla som sa ho dotýkať. To bolo plaču, keď matka zavelila, že ho treba vyprať. Protestovala som, vyjednávala.
Dosť, hovorím si, prestať treba v najlepšom. Odvrátim pohľad, zdá sa mi, že tajomno noci vstúpilo aj do môjho vnútra. Je tam, cítim ho, dáva mi o sebe vedieť stále viac. To ticho, tisne sa mi na jazyk, keď moje uši čosi zachytia. Zvuk, celkom určite, niečo som počula. Som za dverami, som si vedomá, ale príjemné to nie je.
Dlhá chodba, jedny dvere striedajú ďalšie, po oboch stranách. Mám to pred očami. Dýchanie, odrazu mám aj s ním problém, akoby mi čosi sedelo na hrudníku. Definujem to ako kroky. „Neblázni, veď to tu poznáš,“ hovorí mi hlas derúci sa z môjho vnútra. Áno, chcem začať pritakávať, ale približuje sa to. Smerom ku mne.
Takmer šaliem, cítim valiacu sa katastrofu. Neubránim sa, som tu sama, nedokážem vzdorovať. Zaklopanie, ešte vyšší level. Na dvere. Priamo sem, do miestnosti, v ktorej sa nachádzam. Chcem byť rozumná, myslieť, len sa v tom strácam. Keby som nemusela otvoriť, bolo by to krásne. Cítila by som sa ako princezná chránená pred každým zlom.
Nič také. Musím aspoň nazrieť, zistiť, čo je vo veci. Keby som sa aspoň mohla pozrieť na oblohu, hneď by mi bolo lepšie. Nemôžem, nočná pohotovostná služba je presne o tomto. Nikdy nevieš, kto príde.
Celá debata | RSS tejto debaty