dadama

Posteľ, som pod perinou. Oči pootvorené, telo vystreté. Pot a vlhkosť, nepríjemný, lepkavý pocit. Je tu, cítim ho, všade okolo mňa. Aj bavlnené tielko, v ktorom som zaľahla  je prilepené na mojom tele a presne kopíruje jeho obrysy. Nezvyčajné, nestáva sa mi to. V lete možno, ale do horúcich dní ostáva ešte veľa času.

Spať už nemusím, za oknom zúri biely deň. Slnko je neúnavné, už nejaký čas nazerá dovnútra izby. A nech, hovorím si a odolávam.  Moje oči sa ešte nerozhodli, akoby boli práve v polčase. Z každého čosi, vysmievajú sa mi. Možno ma chcú stresovať. Ale prečo? Dôvod? Existuje vôbec?

Otázky, tie krátke vety s otáznikom na konci. Nemám ich rada, sú to presne tie situácie, keď sa neviem rozhodnúť. Namiesto ďalších úvah otáčam hlavu. Doprava, smerom k nemu. Chcem, aby tu bol, niekde na tomto mieste kúsok odo mňa. Skúšam to aj rukou, potrebujem vidieť jeho tvár, jemné strnisko, ktoré ho ráno zvyčajne zdobí. Chcem ho objať, aspoň symbolicky, túžim po tom.

Nič, prázdnota. Nevzdávam sa, skúšam to znova, musí tu byť, o tomto čase určite. Musí, nemusí, ale nie je. Som tu sama. Odvraciam hlavu, privieram oči, skutočnosť ma bolí. Trhá moje srdce na tisíce drobných kúskov. Je mi smutno.

Nie to nemôžem, musím byť silná, pre neho, aj on to tak chce. Som si istá, príde deň a potom, už si ho nedám ukradnúť. Vstávam pomaly, lenivo. V myšlienkach som s ním, len tie okolnosti, neboli nám priaznivo naklonené. Lekár, starší pánko, pôsobil tak dôveryhodne. Jedno vyšetrenie a hotovo, odrazu skloňujeme slovo „pozitívny“. Lyžovačka v Taliansku a po návrate bonus pre pacientov.  Lukáš to schytal.

Karanténa, ja doma a on kdesi na inom mieste. Zdravá a chorý, odlúčení jeden od druhého. Beriem do rúk rýchlovarnú kanvicu a do šálky chystám kávu. Potrebujem ju, možno mi pomôže. Musím veriť, len tak to prežijem.