Malá, veľká, veľká, malá. Na striedačku, akoby sa zámerne vymieňali. Neviem, teória možno, ale prax… Rozhodne nie, asi priveľa premýšľam. Jéj, už som ako ona. Moletná, dve brady a hrubý prsteň na pravej ruke. Učiteľka dejepisu, nemala som ju rada. Patrila som k menšine, pre iných pomerne obľúbený predmet. Priveľmi si na ňom zakladala a to nemusím. Nechcem sa zapodievať všetkými udalosťami, ktoré sa stali pred mnohými rokmi. Načo? Mne stačí súčasný život, podľa mňa je dostatočne bohatý. Ten môj určite. Nezmenila som sa, len roky mi pribudli.
Ale čo tam po dejepise a akejsi učiteľke, aj tak je dávno v dôchodkovom veku. Koniec, už ani slovo, nepotrebujem sa ňou zapodievať, sú to myšlienky, ktorých sa chcem zbaviť. Je to pre mňa prekvapujúce, pamätám si jej tvár i telo do najmenších detailov, nedám si pokoja.
Moje oči, už zasa sú tam, presne na jej tvári. Sledujem ju, sústreďujem sa na mimiku. Ústa jej lietajú zo strany na stranu. Úsmevy, ani tie nechýbajú. Oproti nej muž, vzdialenosť neveľká. Vyzerá dobre, tvár mužná, mierne strnisko. Len také decentné, presne podľa môjho vkusu. Vysoký, štíhly, na prvý pohľad športovec. Hovorí s ňou, adresuje jej slová. Chcem ich počuť, naťahujem uši.
Nič, ani slovo, je to medzi nimi, poznajú sa. Po chvíli sa to zvrtne, priblíži sa k nej. Sklonená hlava, tesný kontakt. Bozkáva ju. Bodky, sledujem ich s akýmsi napätím v tele. Akoby sa ma to týkalo.
Stačí chvíľa, uvedomenie. Toľko bodiek… Už to mám, pehy, je nimi celá posiata. Pekné to nie je. Ale teraz, začína mi to byť jedno, len keby tu nebola s ním. Nechcem ju tu, tie jej pehy, akoby sa mi vyškierali do tváre.
Nie, to nemôžem pripustiť, táto pehavá ženská nemôže mať takého chlapa. Prečo by to tak malo byť? Pche, práve ona.
Celá debata | RSS tejto debaty