dadama

Šunka, pekný kúsok. Bravčová. Kladiem ju na kuchynskú linku priamo pred seba. Ovoniavam, hm, dráždivá vôňa. Domáca, bodaj by nie. Chuťové poháriky sa aktivizujú, funguje to aj u mňa. Aspoň čosi, poznamenám sama pre seba.

Len ja viem o čom je reč, ostatným to vysvetľovať nebudem. Doska na krájanie prichystaná, beriem do ruky nôž. Dlhý, so širokou čepeľou. Spomaľujem pohyb, akoby sa so mnou čosi dialo. Neviem, prestávam si rozumieť. Nôž v ruke, pozorne sledujem jeho ostrie. Kvalita, konštatujem, preto tak dobre reže.

Prítlak, postupne ho zvyšujem. Robím to ako zvyčajne, len to akosi prežívam. Je to kdesi v mojom vnútri. Neviem prečo, pre mňa nevysvetliteľné. Na kolieska, pekné, tenulinké. Krájam ju, jedno si vopchám do úst. Obložené chlebíčky, rozhodla som sa, budú na večeru. Michal príde večer, počkajú ho v chladničke. Už vidím jeho žiariace oči, tie jeho ohníčky vedia človeka zlákať. Bolo to dávno, spomínam.

Manžel, aj pomyslenie na neho bolí, až pri srdci ma pichne. Niekedy určite, nemala som sa do toho telefónu pozerať. Zvedavosť sa nevypláca, doplatila som. Verila som mu, hľadám ospravedlnenie svojho konania. Aj výčitky, nejaké mám. Ale vina je jeho, tie ženy.

Čepeľ. Vidím ju, už zasa, nádherne lesklá. Len to miesto, žiadna šunka, dotyk v oblasti hrdla. Môjho, presne v mieste, kde ma kedysi zasýpal bozkami. Nádherne vášnivé, presne také boli. Bojím sa, začínam mať strach, možno spraví len nepatrný pohyb, má to v rukách. Je to ešte horšie ako som si mohla myslieť. Mám to pred očami.

Odrazu zvuk, snaživo ho identifikujem, akoby mi mal priniesť vyslobodenie. Asi áno, namiesto noža Michalova tvár. Stojí vo vchodových dverách a usmieva sa. Lišiacky, len on to tak vie. „Ahoj, miláčik,“ privítam ho a zatiaľ to beriem ako vyslobodenie. Po večeri sa uvidí.