dadama

Ulica tichá, takmer prázdna. Vlastne, nie celkom, je to len akýsi klam. „Dobré ráno,“ povie ktosi a stráca sa v diaľke. Krok rýchly, postava, len tú vidí, dedukuje. Ten hlas, už ho počula. Ale nedá to, akosi sa v tom stráca. Dvanásť poschodí, toľko bytov a rodín, nemožno sa čudovať. Nebýva tu tak dlho, ešte nie a bližšie vzťahy má len s niektorými.

Dom, prisťahovala sa sem. K Marekovi do bytu, jedného z mnohých. Veľmi pekné miesto to nie je, typické sídlisko plné panelových domov, ktoré sa odlišujú len farbou. Aj to pomôže, pomyslí si a zabočí smerom doprava. Tu sa pred ňou otvára iný svet. Nič zvláštne, len ulica smerujúca k autobusovej zastávke. Postavy, tých tu je, miešajú sa pomaličky pohybujúci sa psíčkari so zvyškom populácie. Kto nemusí, ten tu nie je. Všetky postavy kráčajú jedným smerom, muži, ženy, dokonca i deti. Náhlia sa. Autobus, smerom k nemu prúdia, každý sa potrebuje niekam dostať.

Len ona nie, je tu ako výnimka z pravidla, čierna ovca medzi bielymi. „Dobré ránko,“ ozve sa v jej blízkosti. Aj sa preľakla, bolo to také nečakané. Ale suseda neotáľa, dychtivo zo seba chŕli ďalšie slová. „Jéj, a čo vy tu takto skoro?“ Nereaguje rýchlo, hľadá odpoveď, je jej to nepríjemné. „Maličký už nespinká?“ pokračuje ďalej ešte skôr, ako sa spamätá. Tá teda je, radšej nech sa venuje svojím záležitostiam, pomyslí si, ale navonok sa usmieva. Musí, táto má už svoje roky a dotieravá je veru poriadne. Každé stretnutie s ňou je hotové utrpenie. Keby len reči, takmer jej vlezie do kočíka. Radšej sa rýchlo nakloní, aby jej tienila a napráva modrú deku. Musí, začína to byť zlé, je to stará klebetná ježibaba.

Záchrana, no konečne. Starší chlapík mohutnej postavy sa pri nich pristaví. „Dobré ráno,“ pozdraví a obracia svoju pozornosť na jej spoločníčku. Výborné, chopí sa príležitosti a rýchlo sa uvoľňuje zo zovretia tejto zvedavej osoby. Prilepí sa na ňu kedykoľvek môže, všetko využije vo svoj prospech. Hore kopcom, tadiaľ kráča, takto to bude lepšie. Bez zvedavých pohľadov, ktoré by chceli odhaliť jej tajomstvo. Nie, ešte nemôže, nedokáže to, nie je pripravená. Raz to príde, vie to veľmi dobre, ale dnes nie.

Po tvári sa jej kotúľajú slzy, nevie či ľutuje seba, alebo dieťa. Asi z každého trochu, je to prirodzené. Okolo nej pokoj, táto časť sídliska je ľudoprázdna, akoby sa tu život zastavil. Na chvíľu, len takto skoro ráno. Páči sa jej tu, žiadne zvedavé pohľady smerom do kočíka na jej dieťa. Presne takto to má byť, ona je jeho matka a miluje ho. Ale ukazovať im ho nebude, ešte nie. Raz sa to dozvedia, je iný, no a čo. Tvár má celú mokrú a telom jej prechádza chlad, mala by sa pobrať domov, ale je odhodlaná. Vydrží, to všetko pre jej Adamka, len keby existovali lieky, musia sa nejaké nájsť. Bude aj lepšie, verí tomu.