dadama

Varecha v ruke, okolo pása zástera. Myšlienky, sú to presne tie potvorky, ktoré si len tak poletujú. Raz sú tu a potom zasa tam. Hm, presne ako tie jeho, zdá sa, že sú nezastaviteľné. Kuchyňa, vidí ju, je to také čerstvé, svieže, akoby to ani nebolo dávno. Úsmev, mihne sa mu v tvári, aj biele zuby zoradené tesne jeden vedľa druhého poodhalí.

Starká. Tá sa vedela v kuchyni zvŕtať, obdivoval ju vždy, keď sa ocitol v jej blízkosti. Až mu horeli uši, a veru poriadne. Červené boli takmer ako paradajka. Zástera, aj tú mala, bez nej ju  v kuchyni nevidel. Nikdy, jednoducho bola zásadová, taká to bola žena.

Ruka na ramene preruší jeho myšlienky, okamžite je po nich. Je to také rýchle, možno nepríjemné. „Dáš si, miláčik?“ „Čo máme?“ pýta sa, len čo príde k sebe a pochopí. „Mäso na cesnaku,“ šepne mu do ucha jeho polovička. Je taká milá, možno až príliš, akoby mu to práve v tomto okamihu prekážalo. Cesnak, cesnak, dobiedza do neho toto nie príliš voňavé slovo. Nie, ublížiť by mu nechcel, sám ho má rád, asi najradšej s chlebíkom. Mňam, to je pomyslenie, aj chuťové poháriky sa aktivizujú.

Lenže teraz to nejde, čosi také spraviť nemôže. „Zlatko…“ Prihovára sa jej, opatrne s citom, tak aby… Nie, uraziť ju nechce, teplá večera je vynikajúci nápad. S hrmotom odsúva stoličku. „Vieš, zlato, zjem si to neskôr, keď prídem.“ Razom sa vystrie, okamžite po jeho slovách, akoby chcela zaútočiť. Nič, je ticho, slová neprichádzajú, akoby sa niekde zasekli. Hm, presne takto to nechcel, nemalo sa to stať. „O nič nejde, len ten cesnak, veď vieš, páchne.“ Stojí na mieste a vysvetľuje. Novinka žiadna, len večerná klasika, musí do práce.

Bozk na rozlúčku, vtisne jej ho na líce. Snaží sa, len keby nebola odrazu taká chladná, akoby bola z kameňa. Robí čo môže, ale najhoršiemu nezabránil. Je urazená, odmietol večeru.