Žujem, moja sánka robí pravidelné pohyby. Automatika, presne tak to beriem, nezamýšľam sa. Jesť musím, ale možno je za tým aj čosi viac. Biely tanier zdobený jemnými fialovými kvietkami, ešte stále mám pred očami jej tvár. Čaro okamihu, poviem si, snažím sa zabudnúť. No čo, aj iní už odišli z domu, v osemnástich, možno neskôr.
Každého vec, chcem dodať, keď sa zháčim. Čosi tvrdé sa ocitne medzi mojimi zubami, vypľúvam to na tanier. Hm, tak toto nie, úplne to neznášam, taký krásny kúsok mäsa. Bravčovina. Ešte jeden, vkladám si ho do úst. Situácia sa opakuje, začínam strácať zábrany. A dosť, radšej si dávam hubovej omáčky, ktorá dopĺňa moje jedlo. Keby som si to nechala doviezť z podniku, ale kdeže, varila som sama. Toľký čas pri sporáku, ľutujem sa.
Koniec, posledné sústo, odmietam to jesť. Nepokračujem. Možno som len precitlivelá, neviem, prišla mi chuť na kávu. Čerstvo zomletú s poriadnou dávkou smotany. Sedím za stolom a premýšľam. Už zasa, začína sa to komplikovať. Káva? Určite nie, tam problém nie je, mám jej dostatok, aj smotana by sa ešte našla.
Hlava podopretá, oči zapichnuté do steny, zasa to isté. Vidím ju každý deň, ráno, cez deň i večer. Ráno s ňou vstávam, večer zaspávam. Nie, takto to už nechcem, opakuje sa to príliš dlho, jednoducho to nezvládam. Slaboška? Možno som. Rifle, beriem ich do rúk tak chvatne, odrazu som akási energická. Ešte čosi navrch a môžem vyraziť. Neberiem si nič, len kľúče od bytu.
Tichá ulica, odbočka doprava, ešte raz to isté a som na mieste. Okolo mňa tma a svetlá, hra, ktorú dokonale poznám, zimné obdobie je na ňu ako stvorené. Ešte niekoľko krokov a mám ich pred sebou. Zvončeky, pekne zoradené v pravidelných radoch. Áno, presne takto si ich pamätám. Mala som osemnásť a chcela som byť samostatná. Môj odchod z domu a taniere s fialovými kvietkami. Bola smutná, mala to vpísané v očiach. Ale dobrá.
A dnes? Zvoním. Vraciam sa, aspoň na chvíľu, jednoducho musím, nedokážem byť sama.
Celá debata | RSS tejto debaty