dadama

Medicína, pre nás bežných občanov čosi, čo by nám malo pomáhať. Vždy, keď to potrebujeme, či už osobne alebo niekto z našich príbuzných. Utiekame sa k nej, aby nám ľudia v bielych plášťoch zlepšili náš každodenný život. Niekedy sú to maličkosti, potom čosi väčšie, zákernejšie. Ale to nie je všetko, prichádzajú chvíle, keď je priamo ohrozený náš život, naša existencia.

Čo môže byť horšie? Nikto z nás si nechce dať vziať to najcennejšie, čo vlastne má. Život ponúka toľko nádherných chvíľ v kruhu svojich blízkych, priateľov, chceme sa s nimi deliť o radosti, ale i starosti, ktoré nám život prináša. Máme okolo seba tých, čo už čosi zažili, ktorí nám môžu poradiť, odovzdať skúsenosti, alebo nás len tak potešiť svojou prítomnosťou. Ale my ich potrebujeme, sú tu predsa pre nás. A potom tu máme mladých, novú generáciu, ktorá sa pomaličky derie do popredia, aby vystriedala tú predchádzajúcu. Prichádzajú deti, malé štebotavé stvorenia, ktoré sa potrebujú toho toľko naučiť. Aby vedeli, ako funguje tento svet a všetko okolo nich. Je to také náročné a práve tí starší sú pre drobcov naberajúcich skúsenosti cenní. A kdesi tam medzi nimi je zvyšok, stredná generácia. Ľudia, ktorí už nepatria medzi mladých, ale ani medzi staršími sa ešte necítia dobre. Žijú, pracujú, vytvárajú hodnoty, vychutnávajú si svojich blízkych.

Potom príde pandémia, čosi, čo vedecké kapacity skloňovali niekoľko rokov za sebou. Už príde, znelo z ich úst každý rok opakovane. No dobre, vedeli sme to, ale nám, ktorí vedou nežijeme to znelo tak vzdialene. Akoby sa nás to netýkalo. A šup, odrazu je tu, pandémia v celej svojej kráse so všetkým, čo ponúka. Odrazu sa nás to týka, dokonca až príliš. Aj našej medicíny ťažko skúšanej jednotlivými vládami. Voľné lôžka pre chorých sa plnia, obete pribúdajú, dostávame sa na popredné miesta vo svetových štatistikách. Ale žiadna sláva to nie je, byť najlepší v počte mŕtvych akosi neteší. Všeobecne nie, a ešte horšie sú na tom tí, ktorí prišli o svojich blízkych.

Turistický chodník? Ani nie, len obyčajná vychádzková trasa popri rybníkoch plných vtáctva. Nádhera, hodnotí ľudské oko. Áno, poteší a v týchto ťažkých časoch ešte o čosi viac, veď pobyt v prírode patrí aj dnes medzi povolené, skôr odporúčané aktivity. Áno, ale je tu aj iný uhol pohľadu, pomerne veľa ľudí na jednom mieste. Nuž, pochopiteľné, odrazu je nás pri súčasných obmedzeniach príliš veľa na rozličných miestach. Riešenie však existuje, malý, dobrý spoločník, rúško, respirátor, netreba ho v prírode všade, len tam, kde je v istej chvíli poriadne rušno.

Nechceme? Odmietame? Je to jedna z možností, lenže potom prichádza iná medicína, nie sme na ňu zvyknutí. Vojnová, presne tá, ktorá sa začína udomácňovať v našich nemocniciach. Že sa nám nepáči? Bodaj by nie, veď je taká krutá. Nedostatok personálu, jeho vyčerpanosť, nedostatok lôžok, akoby to odrazu bola pomsta za to všetko. Neboli sme ochotní, keď sme mohli. A teraz, ukazujeme na tých druhých. Mladí, to oni, ich deti pobehujú po inak zatvorených detských ihriskách, nedodržiavajú nič, nenosia rúška. Mladí vracajú úder, nám sa nestane nič zásadné, naša imunita to zvláda, problémom sú starí. Pravda? Možno kdesi uprostred, ale nemocnice hovoria jasnou rečou, nie je kam dávať pacientov. Mať päťdesiat rokov a viac je už za hranicou, pre takých nie sú lôžka. Sú starí…

A je to tu, všetci máme okolo seba takých ľudí a nezdajú sa nám starí, naše matky, otcovia. Majú ešte toľko života pred sebou a my s nimi. A potom, sú medzi nimi takí, ktorí od začiatku pandémie dodržiavajú všetko, lenže stať sa môže. Čo ak sa ocitnú v nemocnici práve teraz a nebude pre nich miesto? Je fér uprednostniť pred nimi mladých? Možno tých, ktorí si od začiatku hovoria, že oni to zvládnu a podceňujú všetko, čo sa dá. A čo je v tejto situácii vlastne fér?