dadama

Káva na stole, tá vôňa, vždy ma dostane. Ani chuťové poháriky nezaháľajú, ich aktivita sa zvyšuje, je to také prirodzené. Nemala by som, viem to veľmi dobre. Veľké hodiny na stene mi nedajú pokoj, akoby s tým museli začínať. Nemuseli, ale piť kávu o tomto čase, to sa skutočne nehodí. O pár minút hodina pred polnocou, pripomínajú mi skutočnosť.

Chlipnem si tak labužnícky, ako to len viem, akoby som si chcela niečo dokázať. Skvelá, konštatujem sucho a presúvam sa do kuchyne. Letmý pohľad po miestnosti mi dáva za pravdu, potrebujem ju, bez nej by to nešlo. Na kuchynskej linke záplava použitého riadu, kdesi v rohu nahádzaná kopa oblečenia. Ešte aj chrbát ma pobolieva, konštatujem pri nakladaní umývačky riadu. Trvá to už niekoľko dní, asi platničky. A potom, že vydržať bez kávy.

Ani nápad, beriem do rúk kvietkovanú šálku a pomaly sŕkam voňavý mok. Neponáhľam sa, skôr si ho vychutnávam. Chuť a energia, to mi dáva a v tomto období potrebujem jedno i druhé, viac ako inokedy. Opatrnými krokmi opúšťam priestory kuchyne, jemné vrznutie dverí ma rozruší. Spozorniem a zbavujem sa šálky, chcem mať voľné ruky.

Okolo mňa tma, hustá, čierna. Ale vidím ich, sú tam, priamo predo mnou. Roman rozvalený na manželskej posteli, otočený smerom ku mne. Spokojne odfukuje. Nádherné, tisnú sa mi na jazyk slová. Namiesto ich vyslovenia spravím niekoľko krokov. Stojím a hľadím pred seba. Je to také zvláštne, srdce mi zrýchľuje, cítim napätie, ktoré mi prechádza celým telom. Detská postieľka a v nej bábätko, nádherné voňavé. Krajšie ako káva, prebleskne mi hlavou. Doteraz nepoznané, ešte nikdy som to nezažila.

Lucka, bábätko, moje dieťatko. Slová a pocity, miešajú sa vo mne, som zmätená. Sú to už roky, tak veľmi som chcela, ale nedarilo sa. Aj Roman sa snažil. A odrazu, je tu spolu s nami, naša malá Lucka. Adopcia, slovo, ktoré som kedysi nechcela ani počuť, mi dalo tak veľa. Naše dieťa.