dadama

Biela záclona prekrýva časť okna. Postavím sa na nohy a pozriem von. Zvedavá som, akoby som už chcela byť tam. Majka, sľúbila sa, vraj sa ukáže už okolo obeda. Hm, veľmi dochvíľna nie je, viem to o nej už dávno. Ale v triede medzi spolužiačkami patrí k tomu lepšiemu. Rozumieme si a sme takmer susedky, býva len o dva domy ďalej.

Slnko, oblaky, tak nejako na striedačku, počasie dnes vyzerá nestálo. A nech, začiatok víkendu si nedám pokaziť, žiadna škola, nič také. Nejaké povinnosti budú, možno domáce úlohy, so sedením v škole by som to však neporovnávala. Voľné dni sú super.

„Dobré ráno, slečinka!“ víta ma matka, ktorá sa netvári nadšene. Ešte som len dvere do kuchyne otvorila a už ten pohľad. Neznášam ho, prebehnú mi hlavou odporné myšlienky. Potlačím ich a rútim sa rovno ku kuchynskej linke. Cítim pachy, akoby sa mi miešali pod nosom. Neidentifikovateľné, hľadám ten svoj v spleti ostatných. Nič, akoby tu ani nebol. Ani nie je, už mi je všetko jasné, v mojom obľúbenom hrnčeku je biela káva. Hm, moje telo sa búri, mám chuť na kakao. A vôbec, cez víkend kávu nepijem, nechcem sa obmedzovať od rána.

Posledný kúsok vianočky a už ju počujem. „Keď zješ, prihlás sa!“ No jasné, matka, od skorého rána je plná energie. Akoby ani nespala. Pomaly prežúvam, možno proces jedenia zámerne spomaľujem. Radšej myslím na Janu a prísť by mala aj Denisa, teším sa. Posledné sústo, škoda, že toho na tanieri nemám viac, najradšej by som jedla ešte dve hodiny.

„Hotovo?“ pýta sa, akoby nevidela. „Dojedla som,“ odpovedám stroho, možno až nepríjemne. Nepáči sa jej to, má to v tvári, na tón môjho hlasu je citlivá. „Chop sa ich!“ ukazuje mi veľkú bielu misu plnú vody. Nič viac, vysvetľujúce slová neprichádzajú. Necháva ma osamote a stráca sa vo dverách izby.

Nôž, držím ho v ruke a trochu ním šermujem. Akoby ma to bavilo. Lenže nie, najradšej by som sa hádala. Namiesto štipľavých slov sa snažím, beriem do prstov jeden kúsok po druhom. Keby ma aspoň prsty neboleli. Bolia, najhoršie sú na tom vankúšiky.

„Máš hotové?“ pristaví sa pri mne a so záujmom nazerá do misy. „Aj tieto,“ ukazuje prstom na posledné kúsky zemiakov. „Tieto nejdú,“ oponujem jej. „Nevymýšľaj,“ dostane zo seba a mlčky ma pozoruje. Nenávidím ju, ten jej pohľad. Prečo mi to dáva robiť? Trápim sa s tým každý víkend, leto čo leto. Akoby ani iné zábavky neboli, len škrabanie nových zemiakov. Pozerám na tie guľky ukryté v hnedej šupke, tie za nič nemôžu. Ani ja nie, chcem sa vypariť z tohto miesta, čakajú ma priateľky. Som už veľká baba.