Miestnosť, malá, veľká, ani neviem. Som niekde, veľa toho nevidím. Chcem, snaživo otváram oči, doširoka, koľko môžem. To je pocit, pravé oko, akoby mi z očnej jamky išlo vypadnúť. Opatrne, pobádam sa k činnosti. „Musíš niečo spraviť,“ počujem akýsi hlas. Hľadám niekoho, ktosi tu musí byť, farba jeho hlasu. Svetla tu veľa nie je, možno preto, hľadám ospravedlňujúce slová.
Nedarí sa mi, ale skúšam to, som tej zásady, že pokúsiť sa treba. Farba biela, je jej tu priveľa, tlačí sa do mojej priazne. Nie, ešte aj tie obkladačky, celé biele. Žiadny vzor, nič také. Ako v nemocnici, pomyslím si a prstom si chytím oko. Pravé, mám s ním problémy, je to ešte horšie ako ľavé.
Oči, nechávam ich tak, prestávam sa im venovať, potrebujem zmenu. Som jednoducho taká, priznávam si, stereotyp nie je nič pre mňa. „Aha, niečo sa mi tu mihlo. Podľa mňa čierna, možno odtieň tmavomodrej. Som bez pohybu, vyčkávam, akoby som sa začínala báť. Strach, začína mi byť nepríjemný, je to hra mačky s myšou.
Čierna, žiadna modrá, už to viem úplne presne. Jeden pohľad, mám to v oku, som si istá. Ani biela ma už tak nedesí. Kúpeľňa, kdesi tam som sa ocitla, veľa sa toho okolo mňa nedeje. Vlastne čierna, pribudla tu, odrazu je jej tu toľko. Niekoľko kúskov, akoby sa okolo mňa pohybovali. Vlastne áno, každučký kúsok, každý z nich má svoju choreografiu.
Ponožky, visia si tam a pohybujú sa, presviedčajú ma, že im to ide. Sledujem ich, opatrne, s pokorou v sebe. Sú to ony, musia byť, Michal také nosil. Áno, určite sa nemýlim, čierna bola jeho farba.
Príde to tak náhle, telom mi mykne, je to pocit, akoby som kamsi padala. Hlboko a potom ešte hlbšie. Trvá to chvíľu, možno aj dlhšie a potom otváram oko. Nie vo sne, ale naozaj, najprv jedno, potom druhé. Hľadám farby, nikde nie sú, všetko je preč. Ešte chvíľu zostávam v strnulej póze, potom prichádzam k sebe. Smútim za mužom môjho života, je to tu stále so mnou.
Celá debata | RSS tejto debaty