dadama

Som niekde, neviem špecifikovať miesto. Snažím sa, akoby sa do toho zapájali všetky bunky môjho vnútra. Akýsi zvláštny pocit sa rozlieva v mojom vnútri, cítim to. Musí to fungovať, inú možnosť si nepripúšťam, som tvrdohlavá, aj mama mi to vravievala. „Si tvrdohlavé dieťa, neviem po kom to máš.“ Boli to jej slová a občas, keď mala zlú náladu doplnila ešte, že po starom otcovi. Neverila som, ale nikdy som jej neprotirečila. Nehodilo sa to, podľa mňa nie.

Bol to vysoký, štíhly muž so zvláštnym nosom a čiernymi vlasmi. Bol taký dlhý, že ako dieťa som si nevedela predstaviť, ako sa mu tam hore žije. Bolo to pre mňa nepredstaviteľne vysoko, nedokázala som to pochopiť, ani jeden z mojich rodičov nemal takú výšku. Niekedy, keď sa chcel ku mne priblížiť, ma ako malú zodvihol a posadil na svoje koleno. Aj to bola výška, mala som pred ním rešpekt. Keď som podrástla a dospelí ma nevideli, skúšala som si jeho topánky. Moja malá noha sa v nich strácala, bolo to pre mňa zábavné. Raz ma prichytila mama. Vyhrešila ma, ale ja som mala dojem, že aj ona sa baví. Otec by to nespravil, celý život bol mimoriadne prísny a bol to jeho otec. Človek, ktorého si mimoriadne vážil.

Zvuk, dolieha ku mne, akoby sa postupne zintenzívňoval. Je hlasnejší a hlasnejší, vlieza mi do ucha. Nechcem sa mu venovať, okolo mňa je toľko myšlienok, vyrušuje ma, potrebujem sa ho zbaviť. Nič, je to stále horšie, všetko pekné je odrazu preč. Mama, starý otec aj otec.

Tma, len ona tu zostala a zvuk. Budík, čas ranného vstávania sa priblížil.