dadama

Lavička. Stojí uprostred zelene, akoby bola ukrytá pred zrakmi ostatných návštevníkov parku.  Pozná ju, šantil okolo nej ešte ako dieťa. Boli časy, odrazu sa pred ním otvoril úplne iný svet. Detstvo, s bratmi sa tu čosi navystrájali, mama na to často spomína, vraj bol poriadne živé dieťa. Tvárou sa mu mihne šibalský úsmev, rýchlo ho však potlačí. Dnes nie, žiadne návraty, možno inokedy.

Ešte  niekoľko krokov a už sedí. Jeho lavička, aj takto ju môže nazvať. Studená je, bŕŕ, telom mu prebehne zima. Ešte stále je jeseň, dnes to však s počasím veľmi nevyšlo, studený vietor vytrvalo predvádza všetky svoje schopnosti. Možno by sa aj postavil, lenže teraz sa to nehodí. Trocha sa nadvihne, posunie sa o kúsok. Robí miesto.

Teraz je na ťahu ona, jej kroky sú opatrné, hlavou pohybuje na všetky strany, možno sa chce presvedčiť, že je to pre ňu bezpečné. Zastane priamo pri lavičke a ešte stále váha, rozhodne sa až po chvíli, keď vezme kabelku prevesenú cez plece do ruky. Lucia, dievča, ktoré stretol asi len náhodou. Možno nie, niektoré veci sa nedejú len tak.

Sedia, jeden vedľa druhého, odrazu cíti jej blízkosť. Zvláštny pocit, akoby sa začal báť. Nie, nič zlé sa nedeje, len sedí s dievčaťom na lavičke, ktorá je mu blízka.  Aj kedysi tu sedával, väčšinou s chlapcami, ale aj dievčatá sa našli. Lenže vtedy to bolo iné, boli ešte deti a dievčatá bral akosi inak.

„Nie je ti zima?“ spýta sa odrazu, ani nevie, ako mu to z úst vykĺzne. Len čo zbadá jej jemné kývnutie hlavou dostane nápad. Tvrdí že nie, na sebe má však iba tenučkú bundu. Pritiahne sa k nej ešte o kúsok a vezme jej ruku do svojich. Opatrne, citlivo a bez slov, zdajú sa mu zbytočné.  Jemne po nej prejde, cíti chlad. Je to signál, už sa nebojí, musí ju zohriať. A potom sa rozhovorí, presne vie, o čom to bude. O lavičke z detstva, možno sa jej to bude páčiť.