Vietor, zasa fúka, akoby toho nebolo dosť. Počasie ako na hojdačke, ráno sa ti zdá, že krajší deň už nemôže byť, slnečné lúče ti hladkajú tvár. Neprejdú dve hodiny a všetko je inak, obloha zahalená do tmavých farieb a z času na čas ti nedajú pokoj dažďové kvapky. Dnes nie, zatiaľ je sucho, len ten vetrisko. Prehadzuje mi vlasy zo strany na stranu, akoby sa na mňa zameral.
To nie, môžem byť pokojný, problém s tým majú všetci okolo mňa. Staršia pani s mierne dlhšími vlasmi to má ešte horšie, chlapovi v elegantnom kabáte práve uchytil klobúk a mamička s kolobežkou v ruke práve babuší potomka do kapucne. Kašlem na to, nebudem sa na nič hrať, spravím to rovnako a vietor sa ku mne nedostane.
Usmievam sa, možno až príliš, odrazu sa cítim o čosi príjemnejšie, aj nálada sa mi zlepšila. Nekopírujem, len som sa inšpiroval, asi budem kapucňu používať častejšie. Pozriem na Borka a zabočím do vedľajšej ulice. Nech sa vybehá, je to pes a ten vietor nerieši. Má svoje starosti, práve sa v jeho dosahu ocitol jeden zo susedstva. Postojím, nech si povedia, čo treba, aj zvieratá majú svoje potreby, som na to citlivý.
„Borko!“ volám na neho, akosi sa to celé natiahlo. Až príliš, už tu nechcem postávať, začína mi byť zima. Lenže môj miláčik sa rozhodol úplne inak, neberie na mňa ohľady. A potom príde ona, prechádza popri mne. Vlasy hrdzavé, vetrom rozviate, všetky do jedného smeru. Vysoká nie je, taká je pravda. Po takých veľmi nepozerám, akoby neboli pre mňa príliš dobré. Nepohŕdam nimi, to nie, to sa ženám nerobí, len ma nedokážu zaujať. Ale táto…
Podpätky vysoké, čierne čižmy zboku s nejakou kožušinkou. Začínam zospodu a posúvam sa vyššie. Zvláštne, neviem prečo ma tak fascinuje. Asi zvuk podpätkov, je to niečo, čo moje zmysly zaujať dokáže. Strácam prehľad o psovi a venujem sa len jej. To telo, vlní sa predo mnou, akoby lietala z jednej strany na druhú. Sledujem ju, ale minisukničkou to nebude. Krátka bunda do pása tesne obopína jej telo, rovnako ako rifle. Sú také tesné, akoby chceli prasknúť. Práve teraz. Predstavujem si to, mám ju pred sebou a postupne ju vyzliekam. Hurá rifle, už som sa ich zbavil. Áno, to je ono, čipkované nohavičky, čierne, celkom by jej pasovali. Ten zadok, nádherný je, tie kypré tvary. Chcem ho držať, len tak jemno sa ho dotýkať, najprv rukami a potom…
Štekot a krik, doliehajú ku mne rozčúlené hlasy, niečo sa tu zomlelo. Strhnem sa a hľadám psa. No jasné, zasa je v šarvátke. Podídem bližšie k postávajúcim v hlúčiku a hľadám ospravedlňujúce slová, ten uličník.
Celá debata | RSS tejto debaty