dadama

Moje nohy, hompáľam nimi, raz jednou, potom druhou a potom oboma naraz. Striedam to, dokonca ma to baví, je to také hravé. Akoby som bola dieťa. Aj som, len…

Prsty, na jednej nohe päť, zoradené od najväčšieho po najmenší. Možno naopak, podľa toho, z ktorej strany sa pozeráš. Od malíčka, hovorí mi čosi v mojom vnútri. Zvykla som si, na najmenších som citlivá. Denis, môj malý brat, tak veľmi som ho chcela ochraňovať. „Veľká sestra“, cítila som sa na to, postavenie staršej sestry sa mi pozdávalo. Ani mama nebola proti, práve naopak, robilo jej to radosť.

Sedela som vedľa nej a obdivovala ju. Robila som to vždy, ale teraz, bolo tu niečo viac. Moja láska k nej dostávala nové kontúry. Možno som si neuvedomovala všetky súvislosti, to sa asi ani nedalo čakať. Bola som dieťa. Moja ruka sa dotýkala jej brucha. Veľkého, zaguľateného. Rástlo postupne a ja som bola taká zvedavá. „Mami, ukáž mi ho,“ prosíkala som každučký večer. Ani do postele som bez toho nechcela ísť. Matka bola unavená, ale ja som sa nedala odbiť. Vyhovela mi, pre moju spokojnosť bola ochotná spraviť všetko.

A potom prišiel veľký deň, prvé kopnutie, môj brat sa predviedol ako celkom dobrý futbalista. Sledovala som to so zatajeným dychom, asi niečo podobné, akoby kdesi blízko nášho domu pristáli mimozemšťania. Kládla som ruku na mamine brucho a híkala. Bolo to fascinujúce a pre dievča môjho veku mimoriadne.

Prsty, vraciam sa k nim, ešte stále nimi pohybujem. Do kútikov mojich očí sa tisnú slzy, je ich veľa, hotové potoky. Odrazu sa vo mne mieša radosť so smútkom a pred očami mám obraz. Veľký, farbistý. Denis, môj malý brat, v dlani má niekoľko hlinených guľočok. Najprv ich stíska, potom mi ich ponúka. Áno, takto si ho pamätám.

Ach, ako by som chcela vrátiť čas, len o niekoľko rokov. Chcem byť „veľká sestra“. Namiesto toho tu sedím na posteli a hrám sa s prstami. Asi únik od reality, prichádza obdobie spomienok na mŕtvych.