dadama

Žena, sedí oproti mne. Vlasy šedivé, pôsobia, akoby boli špinavé. Nie sú, to všetko len vek, to číslo, ktoré sa tak rýchlo mení.  Nepáči sa mi, jej tvár pôsobí na mňa zvláštne, akoby som sa jej bála. Vlastne, asi len zlý dojem. Zuby má posadené príliš dopredu, niekedy jej vidím celé ďasná. Jej ústa, sú také veľké, neustále sa otvárajú. Sústredene sa na ne pozerám.

Rozpráva a hľadí do miestnosti, kdesi tam, presný bod neviem definovať. Začínam byť nervózna, točí sa mi hlava, akoby som strácala pevnú pôdu pod nohami. Takmer ako kolotoč, je to trochu zábava. „Tak a teraz je rad na tebe,“ obracia svoju pozornosť na mňa žena v čiernom odeve. Odrazu je taká milá, ešte aj jej ústa sa mi zdajú prívetivejšie.

Hľadím na ňu a som ticho. Nehovorím, akoby som v okamihu rozprávať prestala. „Zuzka, povedz nám všetko, čo vieš. Zuzka. Nie, takto nech mi nehovorí. Som Zuzana, Zuzka len pre vyvolených. Je ich zopár, očami hľadám ženu. Mám ju, moja matka. Je tu, stojí pri mne celé roky.

„Zuzka, teraz by si nám mala povedať všetko z minulosti, čo si pamätáš. Vieš, všetky podrobnosti, ktoré by mohli byť dôležité. Ak niečo zabudneš, pokojne to neskôr doplníš.“ Už zasa tie veľké ústa, otvárajú sa doširoka a chŕlia slová v tesnom závese za sebou. A ten silený úsmev, na ten jej veru nenaletím. Už nie som to ustráchané dievčatko plné obáv a strachu, vyrástla som, sú to už roky.

Spomienky, napriek času také silné. Je popoludnie, matka odchádza do práce, tak ako každý deň. Škoda, smútim, ale radšej zostávam ticho, nechcem sa stať stredobodom pozornosti muža sediaceho kdesi obďaleč. Hľadí na mňa, cítim ten pohľad, je nepríjemný, akoby ma pichal. Nechám ho tak, on ma nezaujíma.

Dvere za matkou zatvorené, v byte len ja a on. A mučivé ticho. Domáce úlohy, presúvam sa k nim do detskej izby, matematika mi veľmi nejde. Trápim sa, keď sa objaví on. Usmieva sa, ponúka mi pomoc, je veľmi milý. Nečaká, potiahne stoličku ku mne a listuje učebnicu. Zvyknutá na to nie som, učenie riešim s mamou, o chvíľku mi čosi vysvetľuje. Počúvam, snaha pochopiť vo mne je, keď odrazu čosi cítim. Dotyk jeho ruky na mojom stehne. Trhnem nohou a vstávam od stola. Prestáva vysvetľovať, už žiadne čísla, je taký dotieravý, dotýka sa ma na rozličných miestach.

Nie, toto nedám, nedokážem o tom hovoriť ani po rokoch a pred cudzími ľuďmi už vôbec nie. Tento muž, tváril sa ako môj otec. Po tvári mi tečú slzy, hľadám tvár matky, potrebujem ju.