dadama

Dnes je taký deň. Matka, aj tá príde, len nie tá moja. Milanova. „Ahoj, miláčik, nezabudni na mamu,“ lúči sa so mnou. „A božtek nebude?“ pýtam sa a smerujem k nemu svoj pohľad. Zatiaľ bez slov, dočkám sa o chvíľu. Skláňa sa ku mne a vtiera sa mi do priazne. Netrvá dlho, bozkáva ma na ústa. Je taký, nechce prestať. Moje oči, privieram ich, nikdy sa na neho nepozerám, zdá sa mi to divné.

Cítim ho, možno by som aj povedala ako chutí. Lenže… Odhŕňa mi vlasy rukou z čela a hovorí. Čosi, niekoľko slov. „Vieš ako je to s mamou, má ťa rada…“ Nedokončí, jeho nezbedný jazyk už nie je v mojich ústach, necítim nič. Som prázdna, začína mi to dochádzať. „Zlato, už musím, inak ani neodídem. Veď vieš.“

Dvere, to vrznutie, odišiel do práce. Stojím tu, kdesi medzi topánkami a čakám. Nie, nevráti sa, o chvíľu mu začína pracovná doba. Zvonček, ani neviem koľko to trvalo, akoby tu nemohol byť chvíľu pokoj. Znovu, ten chripľavý zvuk.

Otváram dvere. „Dobrý deň, mama,“ zdravím ju a tvárim sa milo. Musím, je to mama môjho manžela. Vchádza, je v kuchyni, jej miesto. Sadá si k stolu, oči smeruje na mňa. Kuchynská linka, stojím pri nej, premýšľam. „Kávu?“ spytujem sa jej. Kývavý pohyb hlavou, to je jej odpoveď.

Nevadí, už sa jej pýtať nebudem, som dobrá hostiteľka. „Čo si dnes varila?“ dostane ma jej otázka. Rovnaká ako vždy, jednoducho, to je ona. Moja svokra, asi by som jej do toho hrnca aj nos strčila. Nerobím nič, vlastne… Zúrim a ten čaj. Nafúknuté vrecko, bojujem s ním, chcem jej uvariť aspoň čaj. Musím ho potopiť, lenže ono nie a nie, je na hladine.