Ráno. Ústa sa mi otvárajú samé od seba, spal by som. Krásny pocit, chce sa mi zvaliť na nadýchaný vankúš, privrieť oči a nechať sa unášať na vlnách spánku. Ako doteraz, lenže ten protivník… Budík, chcem ho zobrať do prstov, poriadne stisnúť, až by sa rozpadol na kúsky. Na drobné kúsky, páčilo by sa mi to, už nikdy by zo seba nevydal ani hlások, nevytrhol ma zo sna.
Kdeže, to všetko je preč, žiadna posteľ, je chladné ráno. Ešte aj pochmúrne, obloha zatiahnutá, každú chvíľu z nej padajú dažďové kvapky. No teda, nevyhnal by som ani svojho psa. Úsmev, žiadneho nemám a je to pravda. Kto by s ním chodil von? Venčenie? Určite nie, som tvor, ktorý má rád svoje pohodlie, potrebujem ho, vedia to o mne aj v práci. Šéf nie, zato kolegovia všetci.
Dnes hrianka, malá, asi príliš. Siahnem po rajčine, dodá tomu sviežosť, skutočne dobrá kombinácia. Rajčiny pestovala už moja stará mama, to boli kúsky. Hryziem, zuby sa mi zabárajú do dužiny, šťava vyteká. Raňajky, trávim ich rýchlo.
Motor, počujem jeho pravidelný chod. Blikajúca smerovka znamená tak veľa. Auto je na rade, pištoľ zasunutá do nádrže veľa napovie. Tankujem, snažím sa vybaviť to rýchlo, veľa priestoru mi nezostáva, ani kolegovia nie sú zhovievaví donekonečna. „Dobrý deň, stojan tri, prosím,“ dostanem zo seba rýchlo, akoby som to mal nacvičené. Nemám, jednoducho zvyk, hľadím na ženu za pultom. Vysoká, postava mohutnejšia, črty tváre robustnejšie. Z úst jej vypadnú slová, niekoľko v rade. Nerozumiem, ani sa nechytám. Vlastne, prechádzam do materinskej reči.
Pozerá sa na mňa, tvári sa tak neochotne, akoby som bol zločinec. Nie som, len by som rád komunikoval v rodnej reči. Nemôžem, zatiaľ nie je s kým. Hodím na pult peniaze a otáčam sa smerom ku dverám. A potom, že majorita…
Celá debata | RSS tejto debaty