Sedím, nohy natiahnuté pred seba. Ponožky nemám, akosi sa mi nechcelo. „Bude ti zima,“ doletí ku mne hlas. Zima? Určite nie, polemizujem kdesi vo svojom vnútri. „Tá podlaha je studená,“ nedá mi pokoj ten istý hlas. „Ále,“ dostanem zo seba a hodím rukou.
Matka, viac sa jej nevenujem. Hľadím si na nohy a pomaličky každou kreslím obrazce. Bez významu, len tak, baví ma to. Kruh, trojuholník, štvorec. Obrazce, nenávidím ich, stačí mi zasadnúť do školskej lavice. Rysovanie, moja smrť. Toto je niečo iné, palcami po mramore ma to baví. Je to krásne studené a klzké.
Nohy sa zabávajú, ruky tiež, mobilný telefón všetko istí. Denisa, konečne sa ozvala, už som si začínala myslieť, že prestala existovať. Jedna správa, druhá, tretia. A potom… Prestávam počítať, typický príval, u nej čosi normálne. „Pozdravuje ťa Paťo,“ píše v ďalšej. Hm, jeden z polovice triedy, trendový, stačí sa mu pozrieť na šiltovku. Imidž, inak tomu nepoviem. Lenže ja ho nemusím, ten jeho šilt smerom dozadu. Iné baby, žerú ho, ale ja som iná. Myslím si, s týmto si jednoducho nezačnem. V žiadnom prípade, ani Denisa mu nepomôže. Dolieza zbytočne.
„Zasa telefón!“ Poznámka, ktorá preletí miestnosťou, možno sa odrazí aj od steny. Sila, matka sa nevzdáva. Nikdy. Prekáža jej všetko okolo mňa. Vlastne, ja tiež, akosi si nerozumieme. „To je otázka veku,“ povedala jedna teta s veľkými okuliarmi na nose. Prišla k nám do triedy, to bolo múdrych rečí. Vraj puberta, sme v citlivom veku.
„Úlohy máš hotové?“ No nie, ešte aj toto, akoby toho doteraz nebolo dosť. Veď vidí, že telefonujem. A Denisa nemusí všetko vedieť, už vôbec nie o mojej matke. Dvíham kotvy a miznem za dverami svojej izby. Zima, začína to byť nepríjemné. Jeden pohyb a nohách ponožky, so srdiečkami. Štýlové. Usmievam sa a vyhadzujem nohy na stôl. Presne do dverí, nech ich vidí matka, keď vojde.
Celá debata | RSS tejto debaty