Slnko sa ešte neprebudilo, okolo mňa tma. Hustá, čierna, možno by sa dala aj nožom krájať. Moja profesorka, ona to tak hovorievala. Zrak neklame, tento pocit sa ma zmocnil okamžite po prebudení. Ťahám perinu vyššie, k telu sa mi dostal chlad. Odkopala som sa, toto sa mi stáva. Z času na čas. Privieram oči a chcem myslieť na niečo pekné. Všade okolo mňa je svetlo a ľudia, plno ľudí. Neviem prečo, ani kde som.
Možno by som sa to dozvedela, keby nie on. Leží si na nočnom stolíku povedľa mojej postele a vyzváňa. Budík, beriem ho do ruky. Už ani hláska, robím s ním poriadok. Niekoľkokrát sa natiahnem, jedna noha, druhá, zívnem s otvorenými ústami a pomaly vyliezam. Nechce sa mi, som presvedčená, že mám zostať v posteli. Letmý pohľad do okrúhleho zrkadla veľmi prívetivý nie je. Strapatá, oči zalepené, pokožka tváre pokrčená. Ešte aj tie vlasy, akoby mi od včerajšieho večera naskákali šediny. Dotýkam sa ich rukou, zisťujem ich stav. Tých teda je, v tvári sa mi formuje zdesenie.
Keby tu bola Denisa, kolegyňa z práce. Má o pár rokov viac a šediny sú jej téma. „Pozri sa, mám len tridsať,“ hovorí dookola a strká mi hlavu pod nos. Veľa toho nevidím, nemám okuliare. Nevadí, rozumiem jej. A ona mne. Lenže dnes to nie je o nej, ani do práce nejdem. Voľno, tak sa tomu hovorí, včera som ťahala do večera.
Zohýbam sa pri umývadle a šomrem. „Zasa ten chrbát, au, to je bolesť.“ Do dvoch rúk si naberám studenú vodu a máčam si v nej tvár. „Ááá, studené.“ Ale čo by som pre krásu neurobila, vraj to zaberá. Pre krajšiu pokožku. A tú ja chcem, dokonca potrebujem. Vidím stopy po vankúši a všeličo iné. Je toho toľko.
Zalievam si veľkú šálku kávy a uvažujem. Rýchlo, na nič pomalé nemám priestor. O chvíľu budem brázdiť ulice a potom… Sedieť kdesi v kancelárii oproti spotenej zaguľatenej ženskej, ktorá si ma bude premeriavať a hľadieť mi do tváre. A nebude nič vedieť o mojich schopnostiach. Fuj, aj takto môže vyzerať hľadanie novej práce.
Celá debata | RSS tejto debaty