Je ráno. Slnko už vypeká, akoby nemohlo byť po včerajšom dni unavené. Mohlo, keby to takto fungovalo. Nie, nič z toho, slnečná aktivita sa zvyšuje rýchlym tempom. Moje telo zahaľuje len tenučké tričko. Keby nebolo treba… Úvahy, veď prečo nie, popustiť uzdu fantázii môže byť celkom fajn.
Oči privreté, tvár sa mi kúpe v slnečných lúčoch. Hodinky na mojej ruke mi dávajú šancu. Ešte áno, mala by som to skúsiť. Nuž, neváham. Dlažba naukladaná do zaujímavých tvarov, otvára sa predo mnou námestie. Fontána, niekoľko historických budov po každej strane. Oáza pokoja v rušnom meste, napadne mi pri pohľade na zeleň. Kvety, tie ma dostanú úplne, záplava všakovakých farieb, akoby sa pretekali, ktorá ma zaujme viac. Tu niet víťaza, čosi také sa rozlúsknuť nedá. Jeden, dva, tri, počítam a sadám si. Lavička, celkom štýlová, zapadá do prostredia.Sadám si, nohy natiahnem pred seba. Ach, koleno, ozvalo sa prasknutie, potom bolesť, tieto problémy sú u mňa dlhodobé. Každý má čosi, hľadám pozitívny pohľad. Funguje to tak už roky, kedysi úraz, teraz následky. Mohlo byť aj horšie.
Sedím, cítim sa príjemne, tento pocit vo mne podčiarkuje spev vtákov. Úžasné, na strome povedľa mňa je ich niekoľko. Tento svet, opúšťam ho, som na inom mieste. Nohy, kdesi tam sa to začína. Cítim teplo, je sálavé, akoby sa chcelo dostať zo zovretia. Pohojdávam nohou, zabáram ju do niečoho. Je to mäkké a sypké.
Piesok, množstvo maličkých, drobnučkých kamienkov, pretekajú mi medzi prsty. Páči sa mi to, ponáram ich stále hlbšie. Jedna noha, druhá. Je horúco, na oblohe slnko. Už zasa, tisne sa mi na jazyk. Cha, toto je niečo, vrchný diel plaviek je preč, moje prsia sú vystavené na obdiv. Nehanbím sa, krúživými pohybmi prechádzam po nich rukami, ochrana proti slnku je dôležitá, natieram si každý kúsoček. Jeden prsník, pekne bradavka a pokračujem smerom dolu. Venujem sa sebe a sledujem okolie.
Aha ho, už prichádza. Jeho pohľad smeruje ku mne, sleduje moje ruky. Mladý, telo vyšportované, pokožka pekne opálená. V tvári má čosi ako úsmev, možno o čosi viac. Nervozita, začína do mňa dobiedzať, akoby som nikdy nevidela chlapa. Nie, takto nie, nie som žiadna nástka, tento vek mám už dávno za sebou.
„Dobrý deň, panička, môžem sa posadiť?“ „Prosím?“ pýtam sa, takmer otvorím ústa. Chlap. Teplá kockovaná košeľa, rifle, ktoré majú svoju slávu už dávno za sebou a umastená šiltovka. Imidž dotvára vozík s haraburdím. Trochu sa myknem, moment prekvapenia, nič príjemné. Prikývnem a rýchlo vstávam. Radšej sa poberiem, ani hodiny nie sú proti, povinnosti čakajú.
Celá debata | RSS tejto debaty