dadama

Zelená všade naokolo, je jej toľko, moje oči majú dojem, že sa majú pásť. To je predstava, skutočne úsmevná. Trávnatý koberec, na ktorom si ktosi dal záležať. Kosenie, polievanie a tak. Jednoducho vidiek.

Ráno, slnko sa pomaličky preberá k životu, medzi steblami trávy sa trbliece rosa. Kráčam, akoby som nohy kládla na mäkký koberec. „Dobré ráno,“ doletí ku mne hlas. Hrubý, mužný, ani pozrieť sa nemusím. Sused. Vysoký, mohutný chlap, hranatá tvár, vlasy ostrihané nakrátko. Starší, už má čosi odžité. Príjemný, netrvá dlho, debata sa rozprúdi, všakovaké témy, čosi sa vždy nájde.

Zháčim sa, ak nie veľmi, trocha určite. Pred zrkadlom som sa veľmi nezdržala, vybehnúť von len tak sa mi páči. Ráno, to je moje, najlepšia časť dňa. A teraz toto. Hľadím do tváre cudzieho chlapa, premeriava si ma, obzerá oblečenie. No čo, tričko a kraťasy, žiadna móda, takto to mám rada.

História, vraví čosi o tomto mieste. Počúvam, možno sa niečo dozviem, vedieť nikdy nie je na škodu. Kedysi to bolo takto, nuž, starousadlíci vedia. Všade okolo vtáčí spev a potom hop, rovno do môjho zorného poľa. Drozd, jeden, potom dvaja. Naháňajú sa, sú veselí, bez zábran. „Hm, nemám ich rád,“ pozrie na mňa a dokončí. „je z nich len neporiadok.“

Hm, ostro nesúhlasím, vtáky predsa do prírody patria a ten spev, dostane ma vždy. Úžasný relax.  Hľadám slová, nechcem ho uraziť. Ale… Nemusím. „Peťo!“ ozve sa od domu hlas ženy. Manželka, rozhovor sa skončil a vlastne, je to tak dobre.

Žiadne slová, už len ticho a spev vtákov.