dadama

Stabilizujem sa, odvrátim katastrofu, vracať nebudem.  Keď chcem dokážem všetko. A teraz, musím si veriť, v tejto situácii určite. Som zvyknutá, život sa so mnou nemaznal ,nikdy som nebola „také“ dieťa.

Hm, po týchto slovách mám v hlave prázdnotu, akoby mi čosi chýbalo. Kúsok zo zošita či knihy.  Teta Majka. Moletná žena v pásikavom tričku, takto si ju pamätám. Stojím vo dverách, v prstoch žmolím vreckovku, ona hľadí na mňa. A ja? Potoky sĺz, rinú sa mi dole tvárou, akoby nevedeli prestať padať. Dopadali ani neviem kam, bola som taká krehká a zraniteľná. A potom pristúpila ku mne ona, v prstoch stískala čosi, čo som nevedela identifikovať.

Stačilo dať dolu obal a jazykom sa mi šírila lákavá chuť. Čokoláda, nikdy ma nesklamala, ani v tejto chvíli. Odrazu som zabudla na všetko okolo, len na okamih, ale predsa. Majka, potrebujem ju, tú skvelú ženu, ktorá vždy všetko vedela. Našla riešenia, nikdy som nemala pocit, že si nevedela dať rady. Slová z jej úst boli láskavé v každej situácii, aj keď som to nečakala.

A ja? Nebolo to so mnou ľahké, počiatočná krehkosť a všetko okolo nej bolo odrazu preč. Akoby odišiel kúsok zo mňa. „To sa v týchto prípadoch stáva, každý máme nejaký príbeh,“ povedala vtedy a doširoka sa usmiala.