Bolesť, to môže to byť len ona. Chcem sa brániť, je to také nepríjemné. Neviem, nedokážem sa pohnúť. Možno nadvihnem ruku a budem vedieť viac, musí sa mi to podariť. Presviedčam samú seba, ale nie a nie.
Ležmo poloha, ľavý bok. Oči, tie mi pomôžu, chlácholím sa. Také jednoduché to nebude, viečka mám ťažké, tlačia sa do pôvodnej polohy. No konečne, aspoň jedno už funguje. Okolo mňa je tma, samá čierňava. Nevidím nič, žiadne záblesky svetla. Bojím sa, netuším kde som a tá neutíchajúca bolesť. Je mi do plaču, ale fňukať by nebolo najlepšie. Dodávam si silu, aspoň nejakú.
Vraciam sa k ruke, pravá už funguje, dokázala som ju nadvihnúť. Dotýkam sa druhej. „Au, to bolí!“ Mám mokré prsty, cítim tekutinu. Keby len to, je tu ešte čosi, trčí mi to z ruky. Kosť, moja ruka je zlomená. Ešte aj krváca. Neviem čo sa stalo, ani kde som sa ocitla. Začína mi byť zima, nemám na sebe žiadny kúsok oblečenia. Som nahá. A doráňaná, zlomená ruka nie je zrejme môj najväčší problém. Bolesť kvári celé moje telo.
Ani oči nedokážem držať otvorené, točí sa mi hlava, začínam mať pocit, že padám niekam do neznáma. Neviem sa na nič sústrediť. Žena, postava štíhla, vlasy čierne, kdesi v miestnosti. Vidím sporák, jasné kuchyňa, takmer cítim vôňu. Palacinky, ďalšia v poradí, už sú skoro na mojom tanieri. Zmena obrazu pred mojimi očami, do miestnosti vchádza muž. Žiadna radosť v tvári, rozhadzuje rukami a začína byť ešte horšie. „Au!“ kričí žena a kryje si tvár.
Je to ako film, nedá sa zastaviť. Plačem, po tvári sa mi kotúľajú obrovské slzy. Prichádzajú policajti a nejaká žena. Je škaredá, cerí na mňa zuby, chytá ma za ruku.
„Slečna, počujete ma?“ Moja tvár, ktosi sa ma dotýka, dvíha moje boľavé telo. Počujem hlasy, možno húkačku.
Celá debata | RSS tejto debaty