Dnes, je podvečer. Akoby bola otrávená, nevedela, čo so sebou. Hodiny, hľadí na ne už niekoľko minút. Dlhé minúty. Na čo vlastne? Ručičky? Ich pohyb? Nič z toho, možno pozerá tým smerom a nič viac za tým nie je.
Sedí, zadok jej tlačí drevená stolička, pohodlná nie je. Hm, ona ich nechcela, ale Marek. „Sú suprové,“ vyjadroval sa nadšene. Trochu ako malé dieťa, ešte aj oči mu svietili. Skutočne zvláštne, v jeho veku asi ešte o trochu viac, ale imponovalo jej to. To nadšenie ukryté v jeho vnútri, ktoré niekedy vypustil zo seba von. Dokázal ju ním zaplaviť, akoby sa práve ocitla vo vodách oceána. Obmýval jej nohy, telo i srdce. Ako stoličky. Nikdy by si ich nevybrala, keby nie on. Tmavé tvrdé drevo bez kúsočka čohosi mäkkého. Krása ani pohodlie, takto sa na ne pozerala ona. Nenútil ju, úplne nenásilne ju dostal na svoju stranu. Hotovo, výber ukončený, pre neho také typické.
Vstáva a kráča, kroky, akoby ich merala. Jeden ako druhý. Do ruky berie kabelku, cez seba prehodí kabát. Autobus prichádzajúci na zastávku ju pohltí do svojich útrob. Pozrie na muža za volantom a zosunie sa na blízke sedadlo. Necháva sa viesť, možno ani nevie kam. „Idete do centra?“ položí ešte otázku bez bližšej špecifikácie. Z kabíny vodiča príde kladná odpoveď.
Muži, ženy, deti. Mihajú sa za oknom, ale nezaujmú ju, jej pohľad je prázdny, akýsi neprítomný. Nábrežie. Vystupuje, vydáva sa popri rieke. Z času na čas sa pristaví, sleduje jej tok. Náhli sa, akoby niekam utekala. Má nutkanie. Možno ísť za ňou, telom jej lomcuje zvláštny pocit. Nepoznaný. Vyruší ju hlas. Zvonivý, veselý. Zodvihne oči, prechádza popri nej akýsi párik. Žena hlasno hovorí, smeje sa. Mladucha, črty jej tváre sú také detské. Aj by sa usmiala, keby nie on. Vlasy zdobené sivou, tvár mu lemujú vrásky, aj otcom by jej mohol byť.
Zalapá po dychu, nohy sa jej takmer podlomia. Blízka lavička, rýchlo na ňu uloží svoje telo. Tvárou sa jej kotúľajú slzy, sú horúce, cíti ich teplo. Ako Marek, láska jej života, aj on podľahol.
Celá debata | RSS tejto debaty