dadama

Za oknom hmla. Hustá ako mlieko, mama to tak vravievala. Aj ona to vie, vtedy bola ešte dievča. Skôr dievčatko. Copaté, zapletené vrkoče nesmeli chýbať. Mama jej ich plietla každučký deň, akosi k nej patrili. Ako farba vlasov. Ušli sa jej ryšavé, odtieň takmer ako škorica.

Hm, nemala ich rada, vôbec sa jej nepáčili. Hľadela do zrkadla a v neskoršom veku si kládla otázku prečo. Nikto v jej okolí takú farbu vlasov nemal. Ako k nej prišla? Toľko otázok a odpovede žiadne. Matka ani otec tým netrpeli. Len ona, jej sa čosi také ušlo. A čo Peťa? Ani ona nie, ešte aj jej sestra sa pohybovala v klasických odtieňoch.

Nemala to ľahké, keď prišla škola, tie poznámky. Chalani ešte, ale dievčatá. Dali si záležať, aby vedela, že je iná. „Ryšavá.“ Bolo to čosi, čo nemal nikto, len ona. Lenže ona, nechcela to, túžila byť ako ostatní. Aby zapadla, aby si ju nikto nevšímal viac ako ostatných. Z času na čas sa jej venovali aj učiteľky. Vraj, „aké krásne vlasy“. Nenávidela ich, najradšej by utiekla kamsi preč, poriadne ďaleko. Túžila byť len jedna z nich, zapadnúť medzi dievčatá. Chcela byť obľúbená, nezdalo sa jej to nemožné. Keby nie vlasy.

Ťažkala si, niekedy sa posťažovala matke. Nerozumela jej, možno aj chcela, akosi ju však nedokázala pochopiť. Jej uvažovanie bolo veľmi vzdialené od reality. A ona musela žiť v realite každučký deň, odrážať posmešky od ostatných. Trápila sa.

Hmla, hustá, nepreniknuteľná. Všetko je akési pochmúrne, asi to tak má byť. Štefan v práci a ona sama s malou. Zajtra je to mesiac, čo Dominika prišla na svet. Malá a nevinná. Rovnako ako ona. Kedysi, keď farba jej vlasov nebola ešte téma. Dnes je všetko inak, ryšavú prekryla čierna a po výnimočnosti nie je ani stopy. Je jedna z mnohých, tak to chcela.