Cez seba mám prehodenú perinu, okolo mňa samé kvety. Veľké, červené, asi toto viem o nich povedať. Ruže? Nezdajú sa mi, ale môj záver nemusí byť pravdivý. Celkom pekné obliečky, neoslovujú ma všetky. Ale kvety, tie mám rada. Živé by boli lepšie, vzdychnem si hlasnejšie. Hm, bez záhrady sa asi nedočkám. Rezané by šli, keby mi ich mal kto nosiť. Ešte margarétky či nevädze, tie si aj sama nazbieram.
Mám chuť, chce sa mi zodvihnúť z postele a vyraziť. Lenže počasie, prší už od skorého rána. Matka má dobrú náladu. Aj toto je dôvod, v tomto rozpoložení ma kontroluje o to viac. „Premokneš, budeš chorá,“ nedá mi pokoja. Hnevám sa, ťahám si perinu na uši, ale drnčiaci zvonček počujem. „Ahoj, Ivka!“ počujem zaliečavý ženský hlas. Vytiahnem sa z postele, chcem mať prehľad. No jasné, zasa tá ženská. Veľké okuliare na tvári, vlasy vyčesané dohora, akoby žiadne nemala. A farba, svetlá, roky to nemenila.
Som v obývačke, matka to tak chcela, vraj patrí sa. „Dobrý deň,“ zdravím teda pokorne. Moja teta, nič viac, nemám ju rada. Namyslená, nepríjemná… Na drevenú podlahu kladie veľkú tašku. Ako vždy, keď príde, pomyslím si, ale som potichu. Nezapájam sa, som ešte decko. Hlúposť, ale do dospelosti mi ešte čosi chýba. „Magda!“ volá ma matka odrazu. Som otočená, len pozerať sa nechcem. Vidím ju, v ruke hnedé topánky. A úsmev, jej ústa, kútiky má zodvihnuté, v očiach radosť. „Pozri, moja,“ kladie ich predo mňa s hrdosťou v tvári.
Vtlačila mi ich do ruky. Držím ich, ale zostávam nehybná. Skúšať ich? Len to nie, nechcem ani náhodou. Ani pekné nie sú, hnedé, akoby boli pre chalana. A obchodené. Topánky. Večná téma. Ak nejaké, tak zdedené, ktosi ich už nosil. Ktosi? Kdeže, môj vyziabnutý bratranec. A kopal nimi do kameňov. Matka na mňa nalieha. Je mi do plaču, som dievča, chcem dievčenské.
Celá debata | RSS tejto debaty