dadama

Sedí, nohy natiahnuté pred sebou, pravá prehodená cez ľavú. Červená  púta pozornosť, dnes dopoludnia si nalakovala nechty. Prsty na nohách si lakuje pravidelne a výrazné odtiene má rada. Naozaj rada a potom, každý má nejaký vkus. A vôbec, ona iných nerieši, chce byť sama sebou.

Prsty, pohýbe nimi a cíti čosi, ale tu toho je. Zaborí  nohy hlbšie. Zrnká, drobné, malé útvary, asi takto by ich pomenovala. Sú také sypké, len čo nadvihne jednu nohu, sypú sa jej pomedzi prsty. Takmer ako presýpacie hodiny. Trefné, súhlasí. Dokonca sa jej to páči, je to jemné a efektné.  A tá červená, pomaličky sa opäť ukazuje.

Ležadlo s drevenou konštrukciou zavŕzga, akoby chcelo odviesť jej pozornosť. Hm, ale to nie, nepáči sa jej to. Mierne sa natiahne, trochu popraví  a potom sa rozhodne. Z tašky vytiahne krém na opaľovanie a pustí sa do toho, ochrana proti slnku musí byť. Jemné, krúživé pohyby, takto je to správne, oboma rukami sa dotýka svojho tela. Krk, ruky, dekolt, ach keby nie tých plaviek, páčilo by sa jej to aj bez nich. A to opálenie, žiadne šnúrky a podobne. Ešte nohy, tie jej zostali. Chodidlá ponorené do piesku, je to nádherné, kdesi v hĺbke je piesok mokrý. Taký osviežujúci. Chce viac, páči sa jej to, tá hĺbka ju fascinuje, cíti chlad. Odrazu narazí, jedna z nôh sa zastaví, akoby odmietala poslušnosť. Skúsi ešte raz, možno teraz.

Nič, ani kúsok, prekážka je pevná. Až príliš. Toľko sily nemá a namáhať sa nebude, jednoducho relaxuje. Hlavu ukryje pred slnkom, mierne privrie oči. Piesok, má ho pred očami, more poskakujúcich zrniek, obklopujú ju z každej strany.  Zaspáva, alebo vlastne…

Hluk, odrazu je okolo nej akosi rušno, z každej strany vrava. Hlasná a dôrazná. Policajná siréna a modré svetlo, vyrušuje ju to. Otvoriť oči? Ani nápad, práve teraz, keď našla svoj pokoj. Strhne sa, keď jej do ucha vletí slovíčko „dieťa“.  Nie, to nie, na tieto malé stvorenia je taká citlivá.

Sedí, oči dokorán, kontroluje situáciu. Kdesi v blízkosti pobehuje po pláži zavalitý muž v uniforme. Policajt. Utopenie?  To snáď nie…