dadama

Púšťam sa do toho, ukladám písmená jedno vedľa druhého. Celkom mi to ide, písmo veľmi úhľadné nie je, ale toto nikdy nebolo moje. Jednoducho žiadny krasopis.

Sedím na stoličke, telo sa mi lepí k podkladu, biele tielko je takmer premočené. Okolo mňa biele steny a kdesi v priestore chlapi. Niekoľko chlapov. Hľadia na mňa, akoby ma nikdy nevideli. Opak je pravdou, trávim tu s nimi čas. Takmer všetok. Len ráno sa naše cesty rozdelia, šup do práce, každý má niekde svoje miesto.

Aj ja. Sadám si do auta vedľa mladého, ešte chlapec. Je to trochu poprevracané, ešte pred niekoľkými dňami nebol plnoletý a už je šéf. Dokonca môj. Menil by som, ale nemám s kým, chcelo by to presťahovať sa na druhú stranu auta. Vodič, môcť tak otáčať volantom. Ešte som to nerobil, som spolujazdec. Bolo to tak predtým a je to tak aj teraz. Nezmení sa to, určite nie, chýbajú mi papiere. Vodičák, malá kartička, ktorá sa v mojich dokladoch nenachádza.

Telom mi prejde hnev, keby som ho mal… Pomyslenie, dotýka sa ma, nič príjemné, bodá ma po celom tele. Ešte sa mi aj vysmieva, akoby som bol neschopný. Nie som, dokázal by som to, niekoľkokrát som to aj skúšal. V praxi, v kabíne auta. Nádherné, len keby nie on. Sedí si na tom mieste ako prikovaný, na mňa neprihliada.

Ale zasa, až taký vážny nie som, len čo zbadám Aničku, pookrejem. Naše slniečko, všetci chlapi si to myslia. Aj ju tľapnem, keď sa dá. Po zadku. Pekný, pevný, podľa mňa celkom dobre tvarovaný. A má svoje roky, už to nie je mladica, ktorá práve skúša svet dospelých. Hotová ženská. V tvári nejaké vrásky, inak jej všetko zostalo. Prsníky primerane veľké, ukryté v podprsenke. Keby ju nemala… Predstavy viacerých z nás. Už ich vidím, ako sa jej hompáľajú a ja ich podopieram. Sú jemné a ťažké. Chcem ich poťažkať, akoby odvážiť a trochu sa pohrať. A potom…

Dosť, až tak ďaleko zachádzať nechcem, vlastne celkom presne ani neviem. Možno sa to nehodí, ale ja som už taký. Všetci ma tu poznajú, sme tu na jednej hromade. Sú to už roky, prišiel som sem taký mladý. Ešte chlapec. Neskúsený, divoký. Starší mi ukázali cestu životom. Práca, jedlo a to všetko. Aj ženy ako som už povedal. Učil som sa pomaly, postupne, formoval som sa do dnešnej podoby.

A teraz píšem, ukladám slová do viet. Veľmi mi to nejde, ale snažím sa. Chcem hovoriť o niečom, ale o sebe nie. Neviem, nemám čo povedať. Môj život v domove a potom… Hľadám ťa, túžim sa ti pozrieť do očí. Možno sú modré ako tie moje. Neviem, z obdobia predtým si pamätám málo. Fragmenty.