Deň či noc, neviem, akoby som ani nevedela čo so mnou je. Nevnímam, možno len… Aspoň svetlo, možno jeden jediný záblesk, hneď by som vedela. Tie oči, vyvíjam tlak, chcem si odlepiť viečka. Nič, dnes to jednoducho nefunguje. Nedokážem to napriek sústredeniu. Robím preto maximum.
„Rob si čo chceš!“ Počujem hlas, akoby sa mi niekto vysmieval. Som ticho, nedostanem zo seba ani hláska. Možno by som sa mala ozvať, nemôže to byť na škodu. Nie, nič z toho nebude, moje telo vypovedalo poslušnosť. Akoby mi ani nepatrilo, nemám nad ním vládu.
Alebo predsa čosi? Zvláštne, začína to nohami. Akoby som nimi pohybovala. Neovládam ich, s týmto nemám nič spoločné. Deje sa to, ja však o tom nerozhodujem. Som uveličená, moje nohy a vietor, asi len tieto dve veci pomenujem. Pravá, ľavá, cítim ich obe, až také zlé to nebude. Nohy ešte stále mám. Poryv vetra a moja ľavačka, hýbe sa, niekoľkokrát mení smer, raz je hore, potom dole. Topánka. Červená, kedysi v detstve… Pekné boli, dokonca som sa nimi pýšila, jednoducho dievča. „Parádnica,“ vravievala mi mama. Lenže potom, kdesi v tráve smola. Tekutá, taká zákerná. Čierna smola. A šup ju na topánku. Hľadela som na ňu, do očí sa mi tisli slzy. Smútok striedal strach, čo povie mama, ani domov som nechcela ísť.
Prežila som, aj z červených topánok som vyrástla. „Á, akoby som lietala, pohybujem sa, nohy mi vejú vo vetre. Prudké pohyby mi nerobia dobre, musím sa upokojiť a nechať sa unášať. Je to pocit, cítim to tak, asi by som nemala preháňať.
Celá debata | RSS tejto debaty