Piatok podvečer, sedím na sedačke a hľadím kamsi. Skutočne? Nie celkom, môj pohľad smeruje len jedným smerom. Konkrétnym. Sedačka v obývačke. „Aha, ako uhorka,“ ukazuje matka prstom smerom k televízoru. Ako malá, ten prst by o tom presvedčil každého. „Aj ja som to tak robila,“ hovorím matke, ale viem, že to bolo poriadne dávno. Môj zadok bol vtedy ešte vybavený vankúšom, ktorý dospelý nazývali plienka. Hm, tak teraz sa pousmejem. Musím, neviem inak.
„No pozri na neho, má riadne škaredý nos, akýsi deformovaný. Neviem, čo tie baby na ňom vidia. Žiadna mu dlho nevydrží, strieda ich ako ponožky.“ Som ticho, nekomentujem, len si vzdychnem. „Deje sa niečo?“ pokračuje v otázkach matka. Nemám chuť, asi to s ňou nemá význam.
Prečo vlastne? Neviem, ale cítim, že mi ide akosi na nervy. Nech povie čokoľvek, idem z kože vyskočiť. Vstáva, hurá zdvíha zadok zo sedačky. Smer kuchyňa, po chvíli nesie v ruke misu plnú chrumiek. „Dobré sú,“ priblíži sa a strká mi ich pod nos. Kukuričné, tej vône sa nezbavíš. Kývnem rukou na znak nesúhlasu, aby mi dala s nimi pokoj. „Teraz nie,“ doplním to slovne.
Sedí, ruka ponorená medzi chrumkami. Kladie otázky, akoby nemohla byť chvíľu ticho. „A ten tvoj? Kedy sa s ním zoznámim?“ „Mama, prosím ťa…“ Vynadať jej nechcem, len keby ma nenútila. Lenže odpovedať nemôžem, pravda by neprešla, cez ňu určite nie. „Je pekný? A slávny?“ Pekný, pche, matka je beznádejný prípad, tá nájde čosi na každom. „Slávny?“ No určite, toto jej nepoviem. Nenechala by na mne nitku suchú. Ešte herec, to by bol výpočet všetkého zlého. A vek, to je čosi pre ňu. Ale pre mňa sú to len suché čísla, tie nerobia vzťah. Starší? No a, je tam toho.
Nie, so Števom ju nezoznámim. Nemôžem.
Celá debata | RSS tejto debaty