Hodiny, hľadím na ne dlhšie ako je zvyčajné. Čísla, po posledných týždňoch plných daňových priznaní sa mi mihajú pred očami. Akékoľvek čísla, som ich presýtená. Ešte aj hodiny mi robia problém. Čosi po deviatej hodine a ja v župane. Konečne voľno. Ponáhľať sa? Ani nápad, potrebujem pokojný deň. Lenivý, nerobím nič, po krátkom zamyslení konštatujem, že takmer nič.
Dva kúsky vianočky na mojom tanieri a vrstva džemu, poriadne hrubá, moje chuťové poháriky sú dnes na sladké. A káva, nesmie chýbať, bez nej sa ani županu nezbavím. A vôbec, môžem si ho nechať celý deň. Okolo mňa nikto, len ja a môj pokoj. Výhody vyššieho veku. Moje kolegyne tomu nerozumejú. Denisa, tá je najhoršia. Bedáka, akoby nič iné nevedela. Vraj je stará. No neviem, má o štyri roky menej ako ja. Nevadí, ja nepočítam, narodeniny neoslavujem už dávno, pre mňa je dôležitý každý deň. Či svieti slnko, prší, fúka silný vietor. A nech, tento život je len o mne, ja sa rozhodujem.
Kávu som takmer nedopila, doliehajú ku mne hlasy. Nie, dnes mám pokojný deň, prosím o rešpektovanie mojich požiadaviek. „Neťahaj ma za vlasy. Prestaň, to bolí!“ Ach nie, to je odporné, ten vreskot sa nedá počúvať, veď vám rozumiem aj cez stenu. Susedia, nedajú mi pokoja ani cez víkend. Rodina s dvomi pubertálnymi deťmi, dievča a chalan, bývajú o poschodie vyššie presne nad mojou hlavou. Toto by som si nikdy za susedov nevybrala, raz majú rušný deň a výmeny názorov starí a keď nie oni, tak mladí. Tí nevynechajú ani fyzické útoky. Nechápem, na pohľad na čosi také nevyzerajú.
Nič príjemné, dnes držia štafetu mladí, nahromadené problémy očividne riešia ručne. K slovu sa dostala aj moja priateľka metla, niekoľkokrát som ňou pobúchala po strope. Nič, toto nerozdýcham, zbavujem sa županu a vyrážam do ulíc mesta. Blízky stánok ponúka všakovaké druhy zmrzliny. Rozhodujem sa, možno vyskúšam čosi nezvyčajné, inak som skôr klasička. „Dobrý deň, skúste slaný karamel, je výborný,“ prekvapí ma mužský hlas od chrbta. Pootočím sa a pochopím, dnes sama nebudem. Muž s prešedivenými vlasmi sa na mňa usmieva. Jeden z okolia, ktorý by sa rád pokúsil o čosi viac. Váham, ale napokon súhlasím. Ani prosiť nemusím, už mi podáva kornútok plný chladenej pochúťky. „Vyskúšajte, dúfam, že vám bude v mojej spoločnosti chutiť.“
Neodpovedám. Som ticho a kráčam ulicami mesta v pánskej spoločnosti. Môj deň sa akosi zvrtol iným smerom.
Celá debata | RSS tejto debaty