Okuliare, má ich na nose. V dolnej časti, chvíľu sa zdá, že jej čoskoro spadnú. Rám kovový, akoby zlatistý, sklá skôr menšie. Nikdy predtým ich nenosila, až teraz. Čosi vyše roka, asi toľko to bude. „Mám už svoje roky,“ hovorieva pomerne často. Nevysvetľuje, len konštatuje, akoby chcela všetkým oznámiť, že už nepatrí k najmladším.
Zbytočné, podľa mňa určite, tieto reči nemám rada. Nemusím ich, nechcem ich počúvať, nevyhovujú mi. Pre mňa je stále rovnaká. Ako kedysi. Ruky, uviedla ich do činnosti, má ich pred sebou, z nosa zložila okuliare. Drží ich v prstoch, neviem, možno má s nimi nejaké plány. Sledujem ju zo svojej pozície. Neregistruje ma, akoby som tu nebola. Vlastne, ani nie som. Vyliezla som z postele celkom nepozorovane, ešte stále mám na sebe pyžamo. Bodkované, pripomínam si. Kúpila mi ho ona, páčili sa jej jeho farby. Nenamietam, aj mne, je také veselé.
Kašeľ opakujúci sa niekoľkokrát za sebou. Spozorniem, zasa tie okuliare, má ich na nose. Netrvá dlho a už sú dolu. Zasa to isté, videla som to pred chvíľou, akoby nevedela, čo s rukami. A po jej pravici sedí on, vysoký čiernovlasý muž. Vlastne šedivý, čierne vlasy som na ňom videla už poriadne dávno. Nevadí, aj tak vyzerá dobre, matka mala dobrý vkus.
To áno, lenže teraz má v očiach čosi zvláštne a do toho tie okuliare. Hrá sa s nimi, akoby chcela otca vidieť i nevidieť zároveň. Slová, adresuje mu ich, sú tiché, určené len jemu. Uši mám nastražené, ale nepočujem nič, je to len medzi nimi. Mne to nechcú povedať, je to taká hra dospelých.
Nemám ju rada, zdá sa mi nebezpečná. Možno neviem prečo, ale začínam tušiť. Nie je to prvýkrát a výraz v ockovej tvári hovorí pomerne jasnou rečou. Naozaj sa mi to nepáči, asi na seba upozorním, aby s tým prestali. Nech sa venujú radšej mne.
Celá debata | RSS tejto debaty