dadama

Nohy, úplne obyčajné. Dve, pravá a ľavá. Sú rovnaké, chce sa mi povedať. Kdeže, každá z nich je trochu iná. Nesúhlasím, dokonca protestujem, stačí sa pozrieť na chodidlo. Čo má spoločné pravé s ľavým? Pre mňa nič, jedine chuť odlišovať sa od toho druhého, iné vysvetlenie neexistuje.

Perina pod bradou, hlava zaborená do vankúša, zívam, ústa otvorené dokorán. Neviem, asi počasie, za oknom poriadna porcia hmly. Trvá to už viac ako týždeň, čoskoro sa z toho zbláznim, slnko som nevidela už poriadne dlho. Utrpenie, pre mňa určite, som slnečný typ, všetci to o mne vedia. Stačia mi slnečné lúče a som iný človek.

Dvere, počujem tiché vrznutie. Privieram oči, akoby som spala. „Jéj, už zasa je v posteli!“ Čakám, neozývam sa, potrebujem pôsobiť dôveryhodne.  Pomrvím sa až v momente, keď som si istá. Musí byť preč, je to dôležité. „Vráť sa a zavolaj ju, určite sa len pretvaruje.“  „Ale, mami, už za ňou nepôjdem, snažila som sa.“

Ticho, no konečne, na tento moment som čakala. Sú preč, obidve. Otváram oči, vankúš prehnem na polovicu a zasuniem si ho pod hlavu. Takto to bude lepšie. Ľudmila, dotieravá až lepkavá, nechcem ju ani vidieť. Je všade, akoby bola môj tieň. Ale je to tvoja sestra, hovorí matka, dokonca dvojča. Á, to je slovo, nenávidím ho. Už od detstva, vždy som musela byť ako ona. Dvojičky. Rovnaký účes, rovnaké oblečenie, topánky. Matka to tak chcela, podľa nej sú dvojičky krásne. Nie, robím za týmito časmi hrubú čiaru, je koniec. Odteraz bude všetko inak, už nie som to malé dievčatko a nechcem byť ako ona, túžim byť sama sebou.

Nohy, zasa sú tu, práve som ich vytiahla spod periny. Dve, pravá a ľavá. Pozerám sa na ne a telom mi prechádza príjemný pocit, je zvláštny, ale ja mu rozumiem. V mojom živote je to ako s tými nohami, aj ja chcem byť sama sebou, dvojičky áno, ale každá za seba.