Moja tvár, čosi na nej cítim, akoby sa mi do nej nahrnula všetka horúčava. Naraz, úplne bez varovania. Znovu a znovu ma zalieva teplo, ktoré mi prestáva byť príjemné. Ešte chvíľu sedím a premýšľam. Bez najmenšieho pohybu. Motor, mám to, odtiaľ to ide, valí sa to ku mne priamo cez všetky tie otvory pri volante.
Stačí jediný pohyb a je po všetkom, horúčava je preč. Veľa z nej zostalo, to najhoršie je však za mnou, už žiadne salvy horúceho vzduchu prúdiace do mojej tváre. Moja chyba, uvedomujem si to, keby som si to nastavila… Nepremýšľam, odmietam, radšej sa venujem motoru, ešte zopár pohybov a všetko okolo mňa stíchne. Konečne, prichádza úľava, len keby nebola dočasná.
Sedím, hlava vtlačená do opierky za mnou. Tvrdá, konštatujem, akoby sa ma niekto pýtal. Nikto, som tu len ja a tma. Tej je tu neúrekom, tlačí sa mi do auta z každej strany. Nechcem ju, nerobí mi dobre, začínam byť plná pochybností. „Vzchop sa a nepreháňaj,“ poviem si snaživo, aby som bola na seba prísna. Chcem taká byť.
Lenže teraz to príde, o nejaké tri, možno päť minút. Dostať sa z auta, to bude výzva. Predám, darujem, správam sa divne. Lenže inak nemôžem, hodiny na palubnej doske sú výrazne proti mne, trápim sa. Je už čosi vyše hodiny po polnoci. Dvere otvorené, jedna noha vonku, je takmer na asfalte. Zvuk, počujem ho zreteľne, vkráda sa do môjho ticha, akoby musel. Sneh, áno, len on to môže byť. Keby to boli klasické snehové vločky, ktoré sa dokážu krásne vznášať cestou z oblohy. Kdeže, sú to len akési zhluky vody, inak snehové zrná. Narážajú do mňa a pri styku s kabátom sa ozývajú. Možno tvrdý dopad.
Diaľkové ovládanie, jedno stlačenie a čosi ako pípnutie. Auto zamknuté, moja hlava vytočená. Obzerám sa, chcem byť v bezpečí, nikto okrem mňa tu nie je. Lampy, tichí svedkovia môjho príchodu domov. Aj spočítať by som ich mohla, stoja jedna vedľa druhej pri ceste. Ticho, asi až mĺkvo. Keby vedeli hovoriť, preletí mi hlavou. Strážcovia nočnej ulice, deň čo deň.
Kroky, počujem ich, ešte sú v diaľke. Nečakám, nemôžem si to dovoliť, aj horúčava sa vracia. Viem, čo je za tým, jednoducho strach. Žena uprostred nočnej ulice.
Celá debata | RSS tejto debaty