Boj

Medicína, pre nás bežných občanov čosi, čo by nám malo pomáhať. Vždy, keď to potrebujeme, či už osobne alebo niekto z našich príbuzných. Utiekame sa k nej, aby nám ľudia v bielych plášťoch zlepšili náš každodenný život. Niekedy sú to maličkosti, potom čosi väčšie, zákernejšie. Ale to nie je všetko, prichádzajú chvíle, keď je priamo ohrozený náš život, naša existencia.

Čo môže byť horšie? Nikto z nás si nechce dať vziať to najcennejšie, čo vlastne má. Život ponúka toľko nádherných chvíľ v kruhu svojich blízkych, priateľov, chceme sa s nimi deliť o radosti, ale i starosti, ktoré nám život prináša. Máme okolo seba tých, čo už čosi zažili, ktorí nám môžu poradiť, odovzdať skúsenosti, alebo nás len tak potešiť svojou prítomnosťou. Ale my ich potrebujeme, sú tu predsa pre nás. A potom tu máme mladých, novú generáciu, ktorá sa pomaličky derie do popredia, aby vystriedala tú predchádzajúcu. Prichádzajú deti, malé štebotavé stvorenia, ktoré sa potrebujú toho toľko naučiť. Aby vedeli, ako funguje tento svet a všetko okolo nich. Je to také náročné a práve tí starší sú pre drobcov naberajúcich skúsenosti cenní. A kdesi tam medzi nimi je zvyšok, stredná generácia. Ľudia, ktorí už nepatria medzi mladých, ale ani medzi staršími sa ešte necítia dobre. Žijú, pracujú, vytvárajú hodnoty, vychutnávajú si svojich blízkych.

Potom príde pandémia, čosi, čo vedecké kapacity skloňovali niekoľko rokov za sebou. Už príde, znelo z ich úst každý rok opakovane. No dobre, vedeli sme to, ale nám, ktorí vedou nežijeme to znelo tak vzdialene. Akoby sa nás to netýkalo. A šup, odrazu je tu, pandémia v celej svojej kráse so všetkým, čo ponúka. Odrazu sa nás to týka, dokonca až príliš. Aj našej medicíny ťažko skúšanej jednotlivými vládami. Voľné lôžka pre chorých sa plnia, obete pribúdajú, dostávame sa na popredné miesta vo svetových štatistikách. Ale žiadna sláva to nie je, byť najlepší v počte mŕtvych akosi neteší. Všeobecne nie, a ešte horšie sú na tom tí, ktorí prišli o svojich blízkych.

Turistický chodník? Ani nie, len obyčajná vychádzková trasa popri rybníkoch plných vtáctva. Nádhera, hodnotí ľudské oko. Áno, poteší a v týchto ťažkých časoch ešte o čosi viac, veď pobyt v prírode patrí aj dnes medzi povolené, skôr odporúčané aktivity. Áno, ale je tu aj iný uhol pohľadu, pomerne veľa ľudí na jednom mieste. Nuž, pochopiteľné, odrazu je nás pri súčasných obmedzeniach príliš veľa na rozličných miestach. Riešenie však existuje, malý, dobrý spoločník, rúško, respirátor, netreba ho v prírode všade, len tam, kde je v istej chvíli poriadne rušno.

Nechceme? Odmietame? Je to jedna z možností, lenže potom prichádza iná medicína, nie sme na ňu zvyknutí. Vojnová, presne tá, ktorá sa začína udomácňovať v našich nemocniciach. Že sa nám nepáči? Bodaj by nie, veď je taká krutá. Nedostatok personálu, jeho vyčerpanosť, nedostatok lôžok, akoby to odrazu bola pomsta za to všetko. Neboli sme ochotní, keď sme mohli. A teraz, ukazujeme na tých druhých. Mladí, to oni, ich deti pobehujú po inak zatvorených detských ihriskách, nedodržiavajú nič, nenosia rúška. Mladí vracajú úder, nám sa nestane nič zásadné, naša imunita to zvláda, problémom sú starí. Pravda? Možno kdesi uprostred, ale nemocnice hovoria jasnou rečou, nie je kam dávať pacientov. Mať päťdesiat rokov a viac je už za hranicou, pre takých nie sú lôžka. Sú starí…

A je to tu, všetci máme okolo seba takých ľudí a nezdajú sa nám starí, naše matky, otcovia. Majú ešte toľko života pred sebou a my s nimi. A potom, sú medzi nimi takí, ktorí od začiatku pandémie dodržiavajú všetko, lenže stať sa môže. Čo ak sa ocitnú v nemocnici práve teraz a nebude pre nich miesto? Je fér uprednostniť pred nimi mladých? Možno tých, ktorí si od začiatku hovoria, že oni to zvládnu a podceňujú všetko, čo sa dá. A čo je v tejto situácii vlastne fér?

 

 

Káva

11.03.2025

Nohy bosé, palce zastoknuté do papúč. Kockované, farba červená, zmiešaná so sivou. Tvary nepravidelné, akoby chceli docieliť, aby im nikto nerozumel. Možno. Ale ona má dobrý vkus, dostal ich na… Vlastne ani nevie prečo. „Teplé sú,“ povedala, keď mu ich dávala. Akoby sa sťažoval, že mu je zima. Asi nie, ale hodia sa, teplo od nôh je dôležité, vravievala [...]

Dievča

02.03.2025

Vysoká, štíhla, dlhé nohy, ani ruky sa nedali zahanbiť. „Samá kosť“, takto jej to vravievala mama. Dnes v modrom, obyčajná sukňa v páse stiahnutá gumičkou. Biele tričko s akýmsi obrázkom vpredu, v sandáloch biele ponožky. Nič okázalé, také to boli časy. Vlasy dlhé, zapletené do vrkoča. Kráča ulicou. Je prázdna, len z času na čas niekoho [...]

Víkend

15.02.2025

Topánky, dnes ma sprevádza ich zvuk, tiché i hlasné klopkanie o podklad. Asfalt, keby nie on, nepočula by som nič. Lodičky, červené, elegantné, skutočne majú svoj štýl. Rútim sa ulicou a uvedomujem si jediné. Bolia ma z nich nohy. Neodškriepiteľný fakt. Beriem, ale oči Adriany mi povedali neuveriteľne veľa, asi viac ako kedykoľvek predtým. Závisť, aj [...]

Pápež František

Pápež prekvapil pozdravom veriacich. Prvýkrát od svojho prepustenia z nemocnice sa objavil na verejnosti

06.04.2025 12:37

Zdravotný stav pápeža Františka je od prepustenia z nemocnice stabilný a pozvoľna sa zlepšuje.

Danko

Ak zrušenie transakčnej dane nepresadím v koalícii, napálim to do parlamentu, vyhlásil Danko

06.04.2025 12:10

Šimečka pripustil, že by návrh šéfa národniarov podporil, je to však podľa neho potrebné urobiť čím skôr a nečakať na koniec roka.

Migaľ

Migaľ je ochotný podporiť zrušenie transakčnej dane. S prezidentom momentálne nemá žiadny vzťah, tvrdí

06.04.2025 11:40, aktualizované: 11:53

Minister investícií je prípadne ochotný podporiť transformáciu transakčnej dane, ak s tým SNS príde na koaličnú radu.

Zberny dvor na Jarmocnej ulici v Kosiciach

Košice majú šiesty zberný dvor. Darí sa im zvyšovať mieru separácie, na skládku nejde žiaden odpad

06.04.2025 11:00

V Košiciach sa žiaden odpad neskládkuje, ale materiálovo a energeticky ho zhodnocujú.